Nikdy ti neodpustím

24. „Muž, ktorý si neváži ženu, si ju nezaslúži." - Paulo Coelho

Isabell

Sedím s Lucasom v jeho aute, ktorého som poprosila či ma zavezie.
,,Takže ty a Marcus." Začal.
,,Nič také nie je."
,,Nie?" Zvráštil obočie a na chvíľu sa jeho pohľad odlepil od cesty pred nami a spočinul na mne.
,,Bola to chvíľková nerozvážnosť. Už sa o tom nechcem viac rozprávať, ale kým to úplne uzavrieme." Zastavila som sa a hľadala správne slová.
,,Páčil si sa mi Lucas. Chcela som aby to neskončilo iba pri tom jednom bozku, ale teraz keď sa na to pozerám triezvymi očami, mal si pravdu. Každý sme iný, ale naše priateľstvo sa aj tak nejako vyvinulo a ja by som nerada o neho prišla.  Chápem, že nie si momentálne nadstavený na city a väzby a mal si pravdu keď si povedal, že ja som presne ten typ človeka, ktorý sa vždy bude rozhodovať emočne. Dúfam, ale že raz nájdeš niekoho kto zmení tento tvoj pohľad a bude zdieľať tu tvoju sado maso stránku."
Pohľady sa nám stretli a o sekundu na to sme sa obaja na plné hrdlo rozosmiali.
,,Už sa ti nepáčim?" Stále sa smial a tá jedna malá jamka sa mu usadila na líci.
,,To jediné si si z môjho monológu vzal?"
,,Odpovedáš mi na otázku otázkou Isabell?"
Prekrútila som očami a on sa ďalej smial.
,,Priatelia?" Opýtala som sa úprimne.
,,Videla si môj holý zadok, nič iné nám už nezostáva."
,,A že to bol poriadne dobrý zadok, aj keď to nebolo jediné na čo sa dalo pozerať." Žmurkla som jeho smerom a Lucasovi zabehlo. To ma rozosmialo ešte viac. 

Lucas zatáčal k Withmorovmu opustenenému domu.

,,Teraz keď sme kamoši, nemal by som aj ja vidieť   nejaké tie partie aby sme si boli kvit ?" Vedela som, že len žartuje ale z tohto nového vzťahu som mala dobrý pocit. Už som v jeho blízkosti nepociťovala, že by sa mi podlamovali kolená. Neviem či to bolo tým ródeom čo predviedol alebo tým, že som si uvedomila, že celý čas mal pravdu a nemôžem znova začať lipnúť na prvom chlapovi čo bol ku mne milý, ale odrazu som ho začala vnímať úplne inak. Stále bol hrozne príťažlivý, ale odrazu som si cenila viac nášho priateľstva.
,,Svoju šancu si premrhal." Ďalej sme sa smiali.

Lucas zastavil pri obrubníku pred domom. Sledovala som ako sa zahliadel na mobil.
,,Idú sem aj naši chalani." Odložil telefón do vrecka a otočil sa celým telom ku mne.
,,Nechceš aby som ťa radšej hodil domov? Zrejme to tu bude drsné a plné podgurážených hokejistov oboch tímov."
Tým mi chcel jemne naznačiť, že tu o chvíľku bude aj Marcus.
,,Myslela som, že medzi vami panuje nevraživosť."
,,Na ľade áno, pomimo ani nie. Veľa známych a priateľov zo strednej škole sú terajšími študentmi  Parkinsonovej." Mykol plecom.
,,Sľúbila som Alex, že sa zastavím. Nechcem ju tu nechať samu." Usmiala som sa na Lucasa a otvorila som dvere auta. Vonku sa už zotmelo a slabý vánok sa mi pohrával s rozpustenými blonďavymi vlasmi, ktoré mi už siahali do polovice chrbáta. Možno by som si ich už mala skrátiť.

Lucas zamkol svoje auto a vydal sa za mnou. Kráčali sme úzkou kamenistou cestičkou a ja som si spomenula ako sme po nej kráčali naposledy, keď som tu načapala Jaxa.
Tento príbeh sa mi už zdal tak vzdialený, ale stále to vo mne nejaké emócie vyvolávalo. Len som ich nevedela zaradiť.

Zastala som.

,,Lucas ja vlastne ani neviem čo študuješ. " Zhíkla som. ,,Teraz, keď sme priatelia tak musíme všetko vedieť."

Zasmial sa.

,,Tak zajtra si dáme skóre raňajky, nasýtiš seba aj svoju zvedavosť  a potom ťa odveziem na letisko, čo povieš?"
,,To by si pre mňa spravil?" Predbehla som ho v chôdzi a otočila sa k nemu tvárou aby som mohla naňho našpúliť pery a spraviť psie oči.
Lucas prikývol a smial sa. Na tvári mal spokojný výraz. Opäť sme vyrazili vpred bok po boku.
,,Aplikovaná ekonómia."
Vytreštila som naňho oči a on len mykol plecom.
,,Matika mi vždy išla. A tento posledný rok už nejako dobojujem. Otec sa už nemôže dočkať, kedy sa zapojím do chodu firmy a budeme kolegovia."  Pri tých posledných dvoch slovách vytiahol ruky z vreciek a načrtol úvodzovky.
,,A ty to nechceš?" Čo by som dala ja za to keby som aspoň jeden další deň mohla stráviť s otcom. Videl môj pohľad, preto pokračoval.
,,Necháp ma zle, máme doma dobré vzťahy, len otec je workoholik, ktorý musí mať o všetkom absolútny prehľad, takže by som najradšej odišiel do NY, kde máme tiež veľkú pobočku."
,,Páni, to by si určite mal. Ja som nikdy nikde nebola okrem rodného mesta v Minnesote  a tu v Iowe."  Nebola som už z toho ani tak smutná ako skôr som zmierená.
,,Sľúbila som si, že ak získam titul, nájdem si nejakú dobrú prácu a budem spoznávať svet. Zarábať a cestovať. To je môj plán. Ak teda zvládnem túto školu." Podráždene som sa zasmiala. Bolo toho čoraz viac a v pondelok som sa mala rozhodnúť, ktoré odvetvie práva budem ďalej študovať.
,,Vždy môžeš poprosiť Marcusa o pomoc."
Zasmial sa a ja som nejako nezachytila pointu. Zvráštila som obočie a nechala Lucasa aby mi to vysvetlil.
,,Marcus je v predposlednom ročníku na právnickej fakulte. Neviem presne, aké právo si vybral, ale je v tom prekvapivo veľmi dobrý."
,,Hm." Ďalej som to už nerozoberala. Samozrejme, že ma prekvapilo, že tiež študuje právo, tak nejako by som ho tipovala na marketing, alebo niečo menej náročné aby stíhal svoj veľmi nabitý spoločensky život, ale táto informácia ma prekvapila a o to ešte viac, že je v tom najlepší.
Myšlienky som nechala plávať  v úzadí a moje vnímanie sa plne sústreďovalo na ohnisko predo mnou a množstvo ľudí, ktorí sa už okolo neho tlačili. Videla som zmes zelených a červených búnd, niektorí už samozrejme všetko zo seba strhli a behali okolo ohniska s náhou hruďou. Studený vánok sa mi oprel do chrbta a striaslo ma aj za nich.

Lucasa hneď zastavili jeho spoluhráči a radšej ako by som tam stála ako stĺp, odišla som pohľad Alex.

,,Tak si prišla." Akonáhle ma videla Alex, rozbehla sa za mnou a objala ma.
,,Čo to na tej chodbe malo znamenať ?" Opýtala sa a na tvári sa jej usadil zmetený výraz. Chápala som to, v práci som jej nepovedala úplne všetko, čo ma teraz mrzelo.
,,Myslela som, že keď sa k tomu nebudem vracať, hovoriť o tom, zmizne to a bude to ako by sa to nikdy nestalo." Chabo som sa na ňu usmiala.
,,A čo sa týka jeho prejavu, zas mal len potrebu nejako ma strápniť." Dodala som.
,,Skôr to vyzeralo akoby si značkoval pred všetkými teritórium."  Doplnila Alex a vyzerala, že je si je svojou teóriou absolútne istá.
,,Nebavme sa o ňom prosím. Radšej mi povedz ako to pokračuje s tvojim pánom božským."  Tvár sa jej úplne rozjasnila a ja som bola za ňu šťastná. Zaslúži si chlapa, ktorý ma oči len pre ňu.
,,Je úžasný, vtipný a aj keď tu ma kopec spoluhráčov venuje sa mne. Stále ma drží u seba, pýta sa ma či mi nie je zima a podobne."  Alex sa úplne rozplývala a mne to prišlo neskutočne roztomilé.
Jej pohľad za chvíľu úplne schladol, keď zbystrila na okolie za mnou.
Do mojich uši sa dostal hluk a hlasná vrava. Nemusela som sa ani otočiť aby som vedela, že dorazil zbytok nášho tímu.

Keď už hlasy boli čoraz bližšie aj ten jeden veľmi povedomý, navrhla som Alex či si nezajdeme nájsť niečo na pitie.
Vďakabohu jej došlo o čo mi ide a tak ma chytila za ruku a viedla od nich iným smerom. Kráčali sme po štrkovej ceste k bedničkám s pivom.
,,Dáš si?" Spýtala sa ma Alex.
Zvráštila som nosom.
,,Nie je tam niekde voda?" Odmietala som už piť alkohol aj keď len formou piva.
Ďalej sa hrabala, kým nenašla fľašku vody.
Vďačne som sa usmiala a vzala si vodu z jej rúk.
Alex si odpila z piva a hľadela smerom ku skupinke ľudí, ktorá prišla.
,,Aspoň to stálo za to?" Vyškierala sa mi.
,,Splnilo to svoj účel." Už mi to tak trápne neprišlo ako bezprostredne pri našom prvom stretnutí po tom, ako to nazvať? V konečnom dôsledku je to jedno ako to nazvem. Vedela som úplne čo robím a chcela som ho cítiť na svojom tele. Bodka.

Ako keby som na sebe cítila jeho pohľad otočila som jeho smerom. Naše oči sa stretli a na krku som pocítila mravčenie. Okamžite som uhla pohľadom a viac som sa jeho smerom nepozrela.

Večer pomaly plynul a ja som ho viac menej trávila s Alex. Stále mi prišlo divné, že oba tímy úplne v poriadku spolu trávia čas, a že ešte nedošlo k žiadnej potýčke.
Občas sa ku mne prikmotril Lucas a pýtal sa ma či som oukej a či ma vezme domov. Videla som, že sa baví, tak som vždy len ubezpečila, že ak budem chcieť poviem mu.

Stratená vo vlastných myšlienkach som sa vybrala cez lesnú cestičku k jazeru. Bol jasný večer a spln sa odrážal od hladiny jazera. Obklopená len prírodou som sa oprela o mohutný strom. Hlasy od ohniska boli tichšie a tlmenejšie. Pochytil ma strašný stres zo zajtrajšej cesty. Nebola som doma skoro rok a aj keď som prišla ,nikdy to neskončilo nejako inak ako hádkou s mamou.

Telo mi ovial studený vietor, ktorý sa ťahal od jazera. Chlad zaútočil na moje telo a ja som sa prinútila pohnúť späť. Pomaly som prechádzala okolo stromov a kríkov. Nevedela som si spomenúť kde bola tá lesná cestička, tak som išla len podľa zvuku.

Ako keby som obišla táborak, lebo som sa zrazu ocitla na jeho úplne inom konci. Aj som si myslela, že nejako dlho kráčam.
To je jedno hlavne, že som sa našla.

Hlasy ľudí mi čoraz viac rezonovali v ušiach až sa mi v nich ozval posmešný hlas Marcusa. Ihneď som zastavila a čakala kým neprejde okolo aby som ho nemusela stretnúť.
,,S ktorou dnes odídeš ?" Počula som smiaci sa hlas iného chalana. Boli tam štyria, takže som ho nevedela priradiť.
,,Čo ja viem, nie je to jedno? Všetky sú aj tak na jedno kopyto." Počula som Marcusa.
Tak díky kámo.
,,A čo tá blondína? Počul som, že to je Jaxova bývalka." Další neznámy hlas.
A presne v tomto momente som nastražila uši ešte viac, aby som jasne počula jeho odpoveď.
,,Nič čo by si chcel mať doma." Odfrkol mu posměšným hlasom.
,,Nemusím ju brať domov, stačí keď spraví čo má." Smiali sa už viacerí a ja som mala chuť vyliezť z krovia a zatočiť im krkmi. Prasce.
,,Zabudnite na ňu, ona nevie ani kde je sever, nie to ako vyzerá dobrý sex." Marcusov hlas bol chladný a tvrdý.

Nepotrebovala som počuť viac. Otočila som sa snažiac sa nájsť inú cestu k ohnisku.

Marcus bude ešte ľutovať, že ma stretol.