Nikdy ti neodpustím

18. Niekto nový.

Isabell

Vyzliekla som zo seba mokré šaty a dala si horúcu sprchu. Zabalená v bielom župane som podišla k ku okno v obývačke s cieľom zatiahnuť závesy. Cez okno som sledovala ako sa dažďové kvapky odrážajú od parapety. Po chodníku nekráčalo ani živej duše. Autá sa rýchlo hnali domov. Nečudovala som sa im.

Vedľa chodníku zastalo známe auto. Červená Audi svietila napriek všade prítomnej tme. Len na chvíľočku a potom ako keby zistila prečo prišla, odpichla sa od chodníka a odišla. Bol to Marcus? Mohol ma prísť skontrolovať? Na Marcusa, ktorého som poznala mi to nesedelo. Možno sa mi to len zdalo.

Odkedy som odišla z práce, telefón som nerozsvietila. Mala som veľmi dobrú predstavu aké správy ma tam čakajú.

O pár minút ma môj zdravý sedliacky rozum navádzal, že by im bolo vhodne aspoň napísať, že som ok. Na jednej strane to bolo od nich milé.

Na moje prekvapenie mi Lucas niekoľkokrát volal, tak som len odoslala stručnú správu, že som v poriadku a dnes zostanem u mňa v byte. Zrejme tu zostanem už stále, ale teraz sa mi to nechcelo riešiť. Aj zajtra je deň.
Otvorila som správu.

Marcus: Ušla si zadným vchodom? Fakt dospelé Isabell.

Ja: Som dospelá, môžem si robiť čo chcem.

Marcus: Povedz mi ušla si predo mnou, alebo pred svojim princom?

Ja: Občas na niektoré otázky nedostaneš odpoveď. Je to deprimujúce. Ver mi, poznám to.

Vypla som telefón a ľahla si do postele. O pár dní pôjdem domov. Bude to len na jednu noc, ale aj tak som nevedela či to zvládnem. Kvôli pamiatke na otca. Sľúbila som si.

Nasledujúce ráno bolo chaotické. Prespala som zvonenie budíka a do školy som prišla s polhodinovým meškaním.
Najhoršie na tom všetko bolo, že išlo o seminár, kde nás bolo len pár.
Potichu som otvorila dvere, ale samozrejme všetky oči upreli pohľad na mňa.
,,Ospravedlňujem sa."
,,Len si sadnite slečna Crown. Sme radi, že ste sa vôbec ukázali."
Sklopila som zrak a sadla si na prvú voľnú stoličku.
Seminár pokračoval a vďaka bohu sa mi už nedostalo  žiadnej pozornosti.

Po škole som sa urgentne musela zastaviť u Lucasa po svoje veci. Potrebovala som knihy a notebook, ktorý zostal uňho v obývačke.

Na prahu jeho domu som sa zastavila. Mala som radšej zazvoniť, alebo otvoriť si kľúčmi, ktoré mi nechal Lucas?

Rozhodnutie mi uľahčila pani Marta, ktorá sa akurát vracala od bočnej strany domu.
,,Dobrý deň slečna Isabell. Zabudli ste si kľúče?"
Milo sa usmiala.
,,Nie, len som si prišla pre svoje veci."
Otvorila dvere a vpustila ma dovnútra.
,,Už od nás odchádzate?" Nadvihla jedno obočie.
,,Áno, nemôžem využívať navždy vašu pohostinnosť."
Chabo som jej úsmev opätovala.
,,A Lucas to vie?"
,,Ešte nie, je doma?" Dúfam, že nie.
,,Má tréning."
,,Tak ja si len vezmem veci a pôjdem."
,,Môžem sa opýtať, či je to kvôli jeho včerajšej návšteve?"
Nie. Áno ? Nemala som pre ňu odpoveď.
,,Nie. Len už sa okolnosti zmenili."
Pozrela na mňa a ja som vedela, že mi ani za mak neverí ale videla som, že sa v tom nechce viac rýpať.
Obišla som ju a pozberala si svoje veci. V obývačke som sa zastavila ešte pre svoj notebook. Martha sa opierala o kuchynský pult.
,,Vieš Isabell, nemala by si to s ním tak rýchlo vzdávať. Lucas už v mladom veku prestal dôverovať ženám. Keď vieš čo tým myslím."
,,S Lucasom sme len priatelia." Prikývla a ja som sa dala na odchod.

Prechádzala som ich príjazdovou cestou, keď k nej zabočilo BMW. Lucasove však malo inú farbu.
Auto spomalilo až pri mne úplne zastavilo. Okienko sa stiahlo a šofér auta, tak veľmi podobný Lucasovi, si oprel lakeť o dvere. Lucasov brat. Tá podoba mi vyrážala dych.
,,Tie tašky ti odtrhnú rameno." Skonštatoval.
,,Kto je to?" Opýtal sa ženský hlas vedľa neho.
Naklonila sa k Lucasovmu bratovi, aby na mňa lepšie videla. Venovala mi široký úsmev ale videla som ako si ma premeriava. Ona bola prekrásna. Hnedé vlasy jej vo vlnách padali na ramená. Ale čo bolo na nej neskutočné tak jej farba očí. Kým jedna dúhovka bola čisto zelená, druhá obsahovala hnedý fľačik. Vyzerala nezvyčajne a zároveň neskutočne nádherne.
,,To je predpokladám Lucasova nová kamarátka, ktorú stretol na mojej rozlúčke so slobodou."
,,Nechcem ani vedieť, čo ste v ten večer robili." Zasmiala sa. Predpokladala som, že to je jeho budúca nevesta.
Otočil sa k nej.
,,Lucas mal získať číslo od tejto slečny, ale ako pozerám získal aj niečo viac." Žmurkol na snúbenicu a tá ho udrela do ramena.
,,Teší ma, ja som Laura." Usmiala sa.
,,A to to je John. Lucasov brat, ale to už asi vieš."
Prikývla som a venovala jej úsmev. Vyzerala byť milá.
,,Aj mňa teší, ja som Isabell."
Pohľadom som prešla naspäť  k Johnovi.
,,Som Lucasova kamarátka a neviem o čo ste sa v ten večer stavili, ale mal by si podať reklamáciu, keďže som sa s Lucasom už vtedy poznala." Určite ich nenechám v tom, že ma zbalil ako lacnú štetku.
,,Ten malý parchant." Smial sa John.
,,A kam máš namierené Isabell?" Opäť sa do toho vložila Laura.
,,Domov. Lucas mi na pár dni prepožičal jednu z vašich spálni, kým som nevyriešila.."
Na malý moment som sa musela odmlčať aby som si v hlave utriedila, čo im poviem.
,,problém s mojim bývaním." Vedela som , že sa John kamaráti aj s Jaxom a Marcusom.
Nič lepšie ma nenapadlo.
,,A to ti nemohol Lucas pomôcť s tými taškami?"
Teraz už Laura zdvihla obočie.
,,Nie je doma a potrebovala som to čím skôr vyriešiť."
,,Chceš odviesť?" Opýtala sa.
,,O chvíľku mi ide autobus. Mala by som už radšej ísť. Rada som vás spoznala."
,,Neblázni, my ťa odvezieme, že ?" Pozrela smerom na Johna.
,,Nerobte si starosti, je to len kúsok."
,,Aké starosti prosím ťa, zastávka je dvadsať minút peši. Nástup."
,,Fakt to zvládnem."
,,Nástup." To znelo úplne ako rozkaz a moje vypleštené oči Johna pobavili, takže jej tón ho vôbec neprekvapoval.
,,Nástup prosím ťa, keď sa moja drahá rozhodne niet cesty späť."
,,Ďakujem."
John vyšiel z auta a pomohol mi naložiť moje veci do kufra auta.

Cesta trvala nejakých pätnásť minút a Laura stále o niečo rozprávala. Veľa sa ma pýtala, hlavne ako som spoznala Lucasa. Porozprávala som jej skrátenú verziu ako sme sa stretli v posilňovni. John poväčšine času mlčal a sledoval cestu. Občas zablúdil pohľadom na mňa v spätnom zrkadle.

Keď John zastavil pri bytovke, poďakovala som im a vystúpila.
Laura stiahla okienko a vytiahla svoj iPhone.
,,Napíš mi svoje číslo, dnes večer majú pani pokerový večer a to my dámy, vtedy vyrážame do ulíc. Pridaj sa dnes k nám Isabell ."
Uprene na mňa pozerala a keď som sa nemala k činu, jej face ešte viac zvážnel a na jej tvári sa objavil dokonalý prosebný výraz. Zobrala som jej mobil a napísala číslo.
,,Vidíš, ani to nebolelo. Napíšem ti neskôr presné inštrukcie. Vidíme sa Isabell."
S tými slovami vytiahla okienko a už ich nebolo.

Možno mi večer v inej spoločnosti len urobí dobre. Buď to, alebo by som sa sama doma utápala v sebaľútosti.

Poobede mi fakt Laura napísala podrobnosti. Mali sme sa stretnúť pred podnikom Dark Stone a ja som do tejto chvíľky ani nevedela, že niečo také vôbec existuje. Opýtala som sa jej, čo si obliekajú a jej odpoveď bola len nič slávnostné a žmurkajúci smajlík. Čo to bola preboha za odpoveď?