Nikdy ti neodpustím

29. Pozvánka.

Isabell

Celé poobedie som si popod nos šomrala rôzne nadávky.
Ani v práci sa to nezmenilo.
Alex sa ani neunúvala radšej pýtať a pre istotu len celý deň ospevovala jej úžasne rande s Hugom. Aspoň jednej to vychádzalo. Ja som akurát tak sexuálne frustrovaná a podráždená.

Pred večerom sa tu nahrnulo množstvo ľudí a ja som sa nezastavila.
Ako obvykle sa tu dostavil aj hokejový tím na čele s Marcusom a v pozadí som videla aj Lucasa.
Marcus si určite dal za životný cieľ zničiť ten môj.
Nadýchla som sa a čakala kým sa usadia.
Ich prítomnosťou sa hluk enormne zvýšil a moja podráždenosť sa vyskočila do výšin.
,,Dýchaj." Lucas sa oprel o barový pult vedľa mňa.
,,To sa ti ľahko povie." Odfrkla som mu.
,,Chcem sa ťa vlastne na niečo opýtať." Otočil sa ku mne a z vrecka vytiahol svetlo ružovú obálku.
Pozrela som najprv na obálku v jeho ruke potom do jeho hnedých oči.
,,Copak to tam máš?" Usmiala som sa naňho.
,,Čo robíš túto sobotu?" Šibalsky sa na mňa usmial a kľud, ktorý sálal z jeho tela mal na mňa pozitívny účinok.
,,Asi pracujem, neviem." Mykla som plecom.
,,Tak to by si radšej nemala." Posunul mi obálku po stole.
,,Priamo od kráľovnej Lauri osobne."
Spisahanecky sa na mňa pozrel. Schytila som hneď obálku, zrejme moc akčne, lebo Lucas len pokrutil hlavou a zasmial sa.
Otvorila som obálku a skoro sa mi srdce zastavilo.
,,Oni ma pozvali na svoju svadbu." Škriekala som a poskakovala na jednom mieste.
,,Už to tak vyzerá."
,,Neviem čo mám povedať. Nikdy som nebola na svadbe. Ale vlastne ja nemám šaty ako tam pôjdem? Nemôžem ísť. Nechcem ich zahanbiť." Splietala som dva na tri, keď ma Lucas zastavil.
,,S oblečením si nerob starosti, ako partnerka svedka aj tak už máš vybraté šaty, ktoré si musíš obliecť. Laura má prísny dresscode. Pošle ti ich v priebehu týždňa."
Videla som ako ďalej artikuloval ústami, ale keď padlo slovo partnerka svedka, prestala som počúvať.
,,Ty ma tam chceš vziať?" Svoj hlas som už nekontrolovala a pišťala som ako malá školáčka. Zákazníci, ktorí sedeli najbližšie ma prepalili pohľadom. Srala som na nich. Idem na svadbu boháčov.
Lucas sa naoko tváril, že sa za mňa hanbí ale inak len prikývol a pobavene ma sledoval.
Hodila som sa mu okolo krku a ucítila jeho ruky na páse, keď ma zdvihol do vzduchu. Zasmiala som sa ešte viac.
,,Všetci sa nás hľadia." Uškrnul sa Lucas.
,,Nekaz mi radosť." Lucas ma položil na zem, ale ja som sa nemohla prestať usmievať. Zrazu bol tento deň omnoho znesiteľnejším.
,,Izy, treba ísť k stolu šestnásť." Ozval sa za mnou hlas Alex.
,,Povinnosti volajú." Otočila som sa pre zápisník a pohľadom prešla k tomu stolu, kde už čakalo asi sedem hokejistov.
,,Sakra." Zašomrala som si popod nos, ale ani ich prítomnosť ma nedokázala zbaviť úsmevu na tvári.
,,Tak poď." Postrčil ma Lucas a kráčal so mnou k stolu.
Posledný krát sa na mňa usmial a sadol si do boxu.
,,Čo vám prinesiem?"
Poslušne som si zapisovali každú objednávku a vytrvalostne ignorovala prítomnosť Marcusa. Týmto štýlom v tom budem o chvíľku profík.
Zostávala mi už len jedna objednávka. Tá jeho. Čo by sa asi tak stalo, keby som naňho zabudla?
Zavrela som zápisník na znak, že som už skončila.
,,Opäť sme sa vrátili k ignorácií?" Chĺpky na krku na mi naježili. Môže moje telo len na jeho hlas takto reagovať?
,,Hm, nestojíš mi ani za tú námahu ťa ignorovať. Proste len nevnímam tvoju prítomnosť."
Chalan vedľa neho ho štuchol do ramena a všetci sa smiali. Dokonca aj Marcus mal na tvári pobavený výraz.
,,Tak čo chceš Marcus?"
Stále som bola v práci a verím tomu, že by sa s úsmevom na tvári išiel posťažovať.
,,Veľké tmavé pivo so štipkou taktu." Sladko sa usmial.
,,To pivo dostaneš, ale ten takt si musíš zaslúžiť."
Otočila som sa na päte a nechala ich za sebou.

Bar sa opäť naplnil a ja som už nestíhala behať okolo všetkých tých stolov, nie to sa ešte nechávať paralyzovať Marcusovim pohľadom.

,,Kedy končíš?" Zdvihla som hlavu od umývania pohárov. Lucas sa opieral o bar.
,,Netuším, ale kľudne utekaj. Mám toho ešte veľa."
,,Dostaneš sa v poriadku domov? Počkal by som ťa, ale rodičia sa vrátili zo zámoria a musia doriešiť nejaké veci ohľadom svadby a ževraj som na tomto rodinnom stretnutí potrebný."
,,Kľudne Lucas. Je to od teba milé, že na mňa vždy dohliadaš." Úprimne som sa usmiala. Alex mi hodila ďalšie poháre do drezu a mne sa z úst vydral ston. Do konca života budem tie sprosté poháre umývať.

Domov som prišla neskoro večer. Kým sme upratali celý bar prešla ďalšia pol hodina a cesta autobusom trvala ďalších pätnásť minút. V e-mailovej schránke ma už čakali podklady k prípadu na štvrtok. Musela som sa do nich pustiť čo najskôr aby som ich stihla prečítať, urobiť si poznámky a otázky. Eufória ma z tohto predmetu okamžite prešla.
Samo o sebe to bolo ťažké nie ešte keď sa Marcus rozhodol hádzať mi pod nohy obrovské polená.

V posteli som rolovala instagram. Nevedela som úplne prečo, ale mala som potrebu skontrolovať Jaxov účet. Odkedy som ho videla naposledy som o ňom nepočula. Teraz som už však chápala prečo je to tak. Mrzelo ma len, že mi to nebol schopný povedať sám. Dôvera by mala byť na prvom mieste vo vzťahu.

Ďalších päť minút som rolovala nástenku, kým ma tam neprekvapil Marcusov nový príbeh, ktorý pridal nie viac ako pred pár minútami.
Na kolene mu sedela Mishel. Jeho tvár som nevidela, ale určite mu tam svietil posměšný výraz. Bola nebezpečne blízko a ja som sa pristihla ako zvieram mobil a v oku mám tyk. Takže o tejto párty hovoril dnes na prednáške. Z baru museli ísť všetci rovno k nemu. V pozadí som videla množstvo ľudí s červenými téglikmi v ruke. Spomenula som si ako som bola uňho na večierku naposledy. V ten večer to bolo po prvýkrát, keď som na Jaxovi začala badať zmeny v chovaní. V ten večer ma prvýkrát pritlačil k stene a mojim telom prebehol strach. Čo najrýchlejšie som sa snažila vytesniť tieto spomienky a pohľadom som ešte raz prešla po fotke.

Žialila som.
Už je to absolútne isté.
Zbláznila som sa.

A potom som spravila niečo ešte bláznivejšie. Reagovala som na jeho príbeh srdiečkom.