Nikdy ti neodpustím

37. Nový deň.

Isabell

,,Čo by si povedala, keby sme budúci víkend zašli spolu niekam von?" Zdesene som na Alex vypúlila očami.
,,Nezabúdaj, že nie som spoločenský tvor." Pripomenula som jej a odišla obslúžiť další stôl. Na to, že bola nedeľa tu bolo množstvo ľudí. A ja som chcela len posteľ a jej teplo. Všetko ma bolelo. Myslela som, že už nikdy nespojím nohy. Prirodzene. Bez grimás, ktoré vyprodukuje moja tvár.
,,Však už sa lepšíš. Dokonca si už mala sex na verejnosti."
Rýchlo som ju sprášila pohľadom, ale jej smiech to neutlo.
Preklínala som sa, že som jej všetko povedala. Mohla som tušiť, že si ma bude doberať.
Pokrútila som len hlavu, ale usmievala som sa. Oprava. Usmievala som sa ako slniečko na hnoj odkedy som vstala z postele.
Vyzerala som ako blázon? Určite áno. Prekážalo mi to? Ani náhodou.
Alex mi podala na tácku pripravené kávy.
,,Neverím, že tento úsmev na tvojej tvári jej výsledkom Marcusa."
,,Nie je taký zlý Alex." Zastávala som sa ho, hoc ešte včera by som tvrdila, že je to prvoradý blbec.
,,Hlavne si dávaj pozor, Marcus nemá vo zvyku vstúpiť do tej istej rieky dvakrát."
Chápala som, že o ňom nemá vysokú mienku a možno niekde v zadu hlások  v mojej hlave s ňou súhlasil.
Mykla som len plecom a odniesla objednávku k stolu.
,,Prečo som vedel, že ťa tu nájdem?" Lebo tu pracujem? Rypávu poznámku som si ale radšej nechala pre seba.
Jaxov hlas sa mi zapichol do chrbta. Otočila som sa a stál predo mnou v modrých rifliach a zelenom tričku, ktoré úplne ladili s jeho očami. Vlasy mal kratšie ako včera a po bokoch úplne zastrihnuté.
,,Nový účes ?" Opýtala som sa a utekala k baru, kde už stála Alex a mrzuto ho sledovala. To je moje dievča.
,,Bol potrebný." Zasmial sa až mu vyskočili malé jamky na lícach.
,,Nechceš po práci skočiť na večeru?" Hľadel na mňa s tými jeho zelenými očami, ktoré boli o niečo tmavšie ako obvykle.
,,Dnes zatváram, ale ďakujem za pozvanie." Čo najmilšie som sa ho snažila odbiť. Zvráštil obočie, ale potom ho okamžite vyrovnal a nasadil svoj zvodný pohľad, ktorý som tak dobre poznala, ale už nemal na mňa žiaden účinok.
,,Tak si môžeme dať aspoň kávu. Súhlasíš ?"
,,Prečo nie, za päť minút môžem mať na chvíľu prestávku."
,,Počkám." Sadol si na barovú stoličku a vypýtal si od Alex malé presso. Ja som ešte obslúžila pár stolov a nakoniec som si sadľa vedľa neho.
,,Včerajšok ma mrzí. Prehnal som to a moja reakcia nebola najlepšia."
,,To je ospravedlnenie od samotného Jaxa?" Nakoniec som si doňho aj tak rýpla aj keď som úplne nevedela ako sa mám k nemu chovať.
,,Áno." Odpil si z kávy.
Nasledujúce ticho preťal ako prvý.
,,Už od mala som vnímal, že som iný. Mal som dni, keď som bol úplne v kľude. Milý a priateľsky, ale potom boli dni, keď som bol stále nahnevaný a pochmúrny. Až to so Simonom odhalilo, čo mi v skutočne je. Bral som lieky, bol som v pohode, ale po nich som sa stále cítil pozadu. Nebol som sústredený, na futbale mi chýbala rýchlosť a obratnosť a keď prišli skauti, chcel som sa ukázať a tak som začal vynechávať lieky, až som sa cítil tak nepremožiteľný, že som ich prestal brať úplne. Mrzí ma, že to dopadlo takto, nikdy by som ti neublížil. To musíš vedieť."
Dívala som sa naňho a jeho úprimnosť ma vyviedla z mieri.
,,Mal si mi to povedať." Pozrel na mňa a položil ruku na tú moju, ktorá bola položená na bare. Necítila som sa prijemne, či komfortne.
,,Miesto toho si mi klamal, podvádzal si ma a ublížil si mi. Cítila som sa opustene, ublížene a malý hlások vo mne mi hovoril, že si za to môžem sama. Že nie som dosť dobrá, milá.." Ďalšie slová som už nevyriekla. Namiesto toho som stiahla ruku a zadívala som sa mu do očí. Potom som pokračovala.
,,Ale to nebola pravda. Nezlyhala som ja. Bol si natoľko sebecký a hrdý, že radšej si obetoval mňa ako sa priznať, porozprávať sa."
,,Chápem, ale teraz som tu. Môžeme na to zabudnúť, napraviť to." Jeho hlas bol plný prísľubov, ktorým som už neverila.
,,Zabudnúť Jax nemôžem. Nechcem. Bola to tvrdá lekcia, ale poučila som sa." Sankou mu šklblo asi trikrát a jeho prsty som počula pukať.
,,Nikdy sa neprestanem snažiť. Snažiť o teba."
,,Mal by si sa snažiť napraviť si svoj život. Musíš sa naučiť bojovať sám so sebou a neubližovať iným. Sophie na tebe záleží, nechovaj sa k nej ako k handre." Práve som sa jej zastala. Už som ju nevnímala ako konkurenciu, len ako príliš zamilovanú ženu, ktorá chcela kus zo svojho vytúženého šťastia.
,,Nikdy nešlo o ňu."
Jeho slová ma boleli aj za ňu.
,,Malo by, koniec koncov je to žena, ktorá ťa miluje hoc si jej nespočetne krát ublížil. Spamätaj sa Jax."
,,Ty ma už nemiluješ?" Jax vyzeral byť zranený mojimi slovami viac ako som čakala.
,,Nikdy to nebola láska. Keby bola, nikdy by si mi neublížil."
,,Za tým všetkým je Marcus, čo?" Znova pukol prstami. Čo s tým vôbec furt má? Pozerala som naňho ako teľa.
Zobral si vôbec niečo z toho čo som mu povedala k srdcu?
,,Nie je to tvoja starosť."
S tým som sa postavila a vrátila som sa k práci.
Ešte chvíľku tam sedel, v tele stuhnutý a napriamený, kým napokon zaplatil a odišiel bez toho aby sa čo i len raz obzrel.

Keď odišiel cítila som sa na sebe tak pyšná. Postavila som sa mu a prežila to. Poznala som jeho povahu, vedela som, že ho moje slová nepresvedčia ani nezastavia, ale bol úžasný pocit sa postaviť sama za seba.

Večer sa sem dovalil celý kŕdeľ hokejistov. Najprv prišiel Alexin Hugo s tímom. Hneď ako ju zbadal, podišiel k nej a vlepil jej bozk na pery. Bolo to roztomilé. Zaškerila som sa na ňu a ona len prevrátila očami. Po pár minutách sa rozrazili opäť dvere a s hurhajom vošli naši univerzitní hokejisti.
Najprv som zbadala Lucasa, ale bol nahnevaný a sánku mal zaťatú, čo mi k nemu vôbec nepasovalo.
Prešiel ma pohľadom, ale nedokázala som na ňom udržať zrak, lebo za ním sa zjavil Marcus. Tmavé svetlo dopadlo na jeho tvár. Spodnú peru mal rozbitú a pod ňou si utieral krv.
Telo mi stuhlo a zastala som v pohybe. Čakala som kým prišli ku mne.
,,Vyzeráš hrozne, čo sa ti stalo?" Ruky som si založila na prsia, aby som ich zamestnala a nevystrela k jeho tvári.
,,Určite lepšie ako ten druhý." Kútiky sa mu pohli do toho jeho známeho úškrnu.
Prevrátila som oči a vyhľadala Lucasa, ten bude mať určite viac zdravého rozumu ako tento.
,,Čo ste zas vyvádzali?" Obrátila som svoje slová na Lucasa.
,,Na mňa sa nepozeraj. Ja som mu chcel pomôcť." Zdvihol ruky do obranného gesta.
,,Nepotreboval som tvoju pomoc." Zavrčal Marcus a Lucas sa začal smiať.
Aspoň jeden z nás sa bavil.
Ostro som pozerala na Lucasa a čakala kým sa rozhovorí. Na môj vkus mu to trvalo dlho. Len mykol plecom a potom spustil.
,,Stretol Jaxa."
Samozrejme, že to musel byť on.
Podišla som k Marcusovi. Ten ma napäto sledoval.
,,Nič to nie je."
,,Ako nič to nevyzerá." Sucho som skonštatovala.
,,Prečo to nemôže nikdy zostať len pri slovách?"Bola som zvedavá. Prečo sa vždy museli oháňať päsťami ako šimpanzi.
,,Pretože sme chlapi, my vieme kedy sú slová zbytočné." Drzo odfrkol a ja som mala sto chuti mu vraziť. Niečo na tom asi bude.

Za barom som vzala utierku a navlhčila ju. Potom som sa vrátila k Marcusovi a podala ma ju.
,,Neošetríš mi to?" Provokoval ma.
,,Ruky máš zdravé nie?"
Potom som sa pozrela na jeho hánky a stuhla som. Tie na pravej ruke mal červene a naduté.
,,Nespýtaš sa ani prečo?" Dobiedzal a utierkou si zotieral krv zo spodnej pery.
,,Dnes sa tu zastavil Jax, takže mám akú takú predstavu."
Pri mojich slovách ho vystrelo a v tvári sa mu zráčil hnev.
,,Som v pohode Marcus, viem sa o seba postarať."
Chytil mi jemne bradu a posunul mi ju vyššie. Hľadeli sme si do oči a srdce mi pri pohľade naňho zrýchlene bilo.
,,Viem, že áno, ale on je momentálne nevyspytateľný. Vyhýbaj sa mu."
,,Ako by som ja jeho prítomnosť  vyhľadávala." Sprášila som ho pohľadom.
,,A tu ju máme, bojovníčku moju." Úplne som vypustila, že ma provokuje a že si ma doberá. Moje hlúpe, naivné srdce sa chytilo toho posledného slova čo vyslovil. Bola som sama prekvapená, že srdce mi dokáže ešte rýchlejšie biť. Líca mi začali horieť a radšej som odvrátila zrak. Marcus si ma znova chytil svojimi rukami a dlane mi pritisol na horúce líca.
,,Presne tak. Seriem na to. Si moja. Budeš len moja. Vždy si to bola ty. Už v lete pri tom ohnisku som to vedel."
Nadychol sa a ja som naopak prestala dýchať.
,,A poviem ti, že nebolo nič pekné pozerať sa ako ťa má niekto iný."
Kým on ovplýval množstvom slov ja som zostala bez jediného.
Srdce mi išlo vyskočiť z hrude a rozum si zobral dovolenku.
Chvíľku ešte na mňa hľadel a potom priložil pery na tie moje. Jeho vôňa mi útočila na všetky zmysly a ja som sa cítila bezpečne. S ním. Jeho kovová chuť na perách sa spojila s mojou po káve.  Bolo mi to však jedno. Tým ako si na mňa nárokoval svojimi slovami, svojim telom som mu prepadla. Nebolo to pomalé a nevinné, naopak rýchlosťou blesku sa mi dostal pod kožu, bolo to ničivé a tak podmaníve, že som si to ani nestihla uvedomiť, skôr ako som do toho úplne prepadla.