Perspektíva

32. kapitola

„Musíte uhnúť a nechať ma robiť moju prácu!"

„Laura. Anjel. No tak, otvor tie tvoje nádherné oči."

„Pane..."

„Poď. Tu jej nepomôžeš," zaznie prísny hlas Ivana.

Ivana? Tak predsa je tu?

„Kriste, to bolí," zahundrem a pootvorím oči. Nado mnou sa zohýba starší muž so sivými fúzmi a z druhej strany mladšia žena, ktorá mi svieti do čerstvo otvoreného oka nepríjemné svetlo.

„Ako sa cítite? Viete čo sa stalo?"

„Laura?" začujem za sebou, ale nevládzem a ani sa nechcem pohnúť.

„Som v poriadku," prehovorím k všetkým tým trom ľuďom, i keď netuším, či ma Adrián počuje.

„Naložme ju, musíme čo najskôr do nemocnice," oznámi žena.

„Počkajte!"

Potočím hlavou, tá až tak nebolí. Za to moja ruka poriadne. Ani len netuším čo sa okolo mňa deje, ako všetko dopadlo. Kde je moja sestra, Richter, Lenka? Podarilo sa to? Môžem už oddychovať?

Adrián sa mi zjaví v zornom poli a ja som nesmierne šťastná. Vyzerá úplne zdravý a celý a mne sa z toho chce plakať. Ale najprv potrebujem odpovede.

Vysúkam zo seba teda malý úsmev. Na počudovanie, záchranári ma ešte nepchajú do sanitky, ale ani nepostávajú a nečakajú kým sa porozprávame. Máme len pár momentov a tak neváham, inak sa zbláznim. „Kde je Ivan?"

Jeho ruka, ktorá mi doteraz hladila tvár a ten úsmev, ktorý dokonca pohol aj s jeho jazvou sa stratí. Narovná sa. „Zavolám ti ho."

Mám chuť ho zachytiť, neznášam nedorozumenie. Zabúdam ako veľmi ma bolí ruka a pri malom pohybe sa mi zahmli pred očami. „Kurník šopa tu, to je bolesť!"

Adrián priskočí späť, s ním sa po mojej druhej strane objaví aj veľký ako svet, Ivan. Keď bolesť rozdýcham, chytím kapitánovu ruku tou druhou, zdravou a pridržím si ho, aby mi nikde nezmizol. „Povedz mi, že máte ju a aj všetko ostatné. Len nech to nebolo zbytočné. Meškali ste!" obviním ho. Zazriem, ako sa po mojej pravici Adrián poobšmieta, náušnička je v jeho ústach, na tvári má sústredený pohľad.

Detektív si odo mňa vytiahne ruku a pred tým, ako sa znova zamračí – čo je teraz jeho normálny výraz, keď ma musí vidieť – ma ešte potľapká po pleci. „Nikto nemeškal. Netrep. Len si nás nevidela. Vieš, že si to takmer sama posrala?! Nebyť tu, tohto hrdinu," mykne bradou k druhému mužovi. „tak všetko ide hladko a nemusíš teraz ani skuvíňať. Ale dobre ti tak, to máš tú slávnu karmu za tie všetky tvoje podvody a podfuky," nekompromisne ma usmerní. Pôsobí síce poriadne nahnevano, ale dovolím si povedať, že už ma nenávidí o čosi menej. Dovolila by som si povedať aj to, že tajne je rád, že sa mi nič vážne nestalo.

Vydýchnem si. V tomto momente už snáď somárovi naľavo dochádza, že Ivana som chcela vidieť len kvôli jedinému dôvodu. „Takže Kamila je vo väzbe?"

Prikývne. „Tá si už pekne posedí. Prišili sme jej vraždu Lieskovského, marenie vyšetrovania, keďže to chcela hodiť na teba a kopu ďalších vecí. Horších"

„Musíme ísť," mrzuto zahlási záchranár. Nečudujem sa mu, nie je ich veľa a ak budú mrhať svoj čas tu, pri mne, niekde inde môže byť v ohrezení život, ku ktorému nebude mať kto prísť včas, aby ho zachránil.

„Daj sa do poriadku a potom doriešime zvyšok."

„Nebudem mať ochranku?" zasmejem sa. Myslím to však vážne, naštvala som veľa ľudí.