Perspektíva

1. kapitola

„Laura! Kde si?"

So skrčenými kolenami, obkolesená len drevom, z ktorého necítiť nič iné ako zatuchnuté oblečenie a leštidlo na nábytok sa zakolíšem, ale neodhodlám zo seba vydať čo i len hlások.

„No tak. Už je to v poriadku."

Hlas mojej sestry je rázny. Je síce len o dva roky staršia, o hlavu vyššia a vždy sa správa skôr ako moja nadriadená, ako niekto mne seberovný, ale i tak ju vždy zvyknem radšej počúvať. Nerada jej odporujem, ale ani neviem, čo bude nasledovať. Sama som sa tu zamkla a i keď potrebujem na záchod, bojím sa vyjsť.

„Máš kým napočítam do päť. Neželaj si ma, keď ťa nájdem skôr ako sa sama ukážeš!"

Ťažko polknem. Netuším čím som si to zaslúžila, ale ona za nič nemôže. Nemala by som ju za to trestať. Stokrát mi povedala, že nemám robiť niečo, čo ma dostane do problému, inak je to zlé pre obe nielen pre mňa.

Za všetko vždy môžem ja.

„Posledná výzva! Povedz mi kde si, alebo si ma neželaj!"

*****

„Slečna! Slečna! Rozumiete mi?" muž, v červenej uniforme, ktorého tvár mi nedovoľujú vidieť blikajúce svetlá zo sanitky za ním, kvočí podo mnou, obočie stiahnuté. Netrpezlivosť jasne čitateľná z jeho očí. „Ste zranená?"

Pokývam hlavou. Modrá, červená a biela mi blikajú za očami a spúšťajú mi tak ďalšiu bolesť hlavy. „To nie je moje," ukážem na svoje ruky a kolená, ktoré sú už pokryté zaschnutou hnedo-červenou hmotou namiesto ten sýtej, tekutej, ako dovtedy.

„Bolí vás niečo?"

Ťažko polknem. Mám sucho v ústach. Hlava mi treští, som mokrá, špinavá a je mi zima.

Policajná hliadka, ktorá ku mne dorazila ako prvá, cezo mňa síce prehodila akúsi deku, čo smrdí staro a prašivo, ale nič to môjmu traseniu sa, nepomohlo.

„Nie," rozhodnem sa mu odpovedať. Chcem už byť doma a umyť sa. Zabudnúť na tento večer.

Je to už asi hodina, čo tu len tak sedím a strážim toho mŕtveho muža, akoby mohol ešte niekam utiecť, ale stále sa necítim ako vo svojej koži. Dúfam, že je to len sen. Zlý sen. Výplod mojej bujnej fantázie.

Nechápem čo sa to stalo. Skutočne to, čo si pamätám? Je to ako zobudiť sa uprostred noci a nevedieť kde som, či som bola svedkom niečoho strašného, alebo sa mi to len snívalo. Pochybovať aj o základných veciach svojej pamäte.

„Dobre. Zmeriame vám tlak. Ste v šoku a podchladená." Zároveň mi podáva akúsi mokrú utierku, s ktorou si začnem umývať ruky.

Neodporujem. Neviem čo iné by som mala robiť.

Mužovi som už nepomohla. Dokázala som tak akurát vybrať z kabelky telefón, zavolať na sto dvanástku, kde mi kládli otázky, na ktoré som sa nezmohla odpovedať. Vedela som len, že je mŕtvy, tá diera v jeho tele nasvedčovala o tom dostatočne, a že chcem, aby čo najskôr prišli.

Zakázali mi odísť. Trvalo to celú večnosť, kým prišli a začali si ma podozrievavo prezerať.

„Položte ruku, nedržte ju vo vzduchu," povie mi a otočí sa na svojho kolegu vo vnútri auta. „Jano, podaj mi ešte jednu prikrývku. Trasie sa ako osika."

'Ja som nič nespravila.' bola moja prvá veta, ktorú som dokázala policajtom povedať. Tí ma ubezpečili, i keď veľmi rázne, že mi veria a keď zistili, že som videla možného vraha, jeden sa okamžite rozutekal.