Perspektíva

27. kapitola

Ako dostať Kamilu do väzenia:

- Nájsť dôkaz o Kamilinej činnosti s únosmi dievčat – neexistuje!!!!

- Nájsť dôkaz o spolupráci Kamily s Lieskovským, ktorý predáva ukradnuté identity – Nič! Nič! Nič!

- Pomoc a zakladanie zločineckej skupiny? - :(

- Spojitosť s Harichom? - Nič

- Prostitúcia? – nepoužíva vlastnú identitu! Och!

- Smrť našich rodičov? – 0 bodov

- Ja už neviemmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmm

*****

„Čo ti povedala? Čo sa stalo?"

Adrián vysadne na motorku, ktorej motor vzplanie k životu krátko na to. „Poď, ubytujeme sa neďaleko. Objednám nám jedlo, umyjeme sa a potom ti všetko poviem. Ale už takmer nevidím a dnes už nič nevyriešime," prekričí drkotajúci motor.

S radosťou súhlasím. Ledva stojím na nohách, no zároveň sa cítim neuveriteľne nesvoja. Kamila nikdy neprináša do môjho života nič dobré. Vždy je to len skaza, utrpenie alebo problémy.

Pomaly, ale isto, mi začína dávať jeho teória o tom, že Kamila sa snaží na mňa hodiť vraždu Lieskovského, stále väčší zmysel.

Adrián nie je muž, čo by sa nechal len tak zmanipulovať zlom. Je zásadový a dosť sebavedomý na to, aby uveril len tak hocičomu. I tak, mi zviera žalúdok a nie som si istá, čo robiť pri pohľade na to, ako mi veci nemieni povedať hneď.

Naskočím na motorku. Natlačím sa pevne za neho. Nepokoj zo stroja, ktorý má len dva kolesá a žiadne bezpečnostné pásy či bariéry, nie je úplne preč, ale po stovkách kilometroch dlhej cesty, si už začínam pripadať viac sebaisto.

Nechávam vietor, aby sa mi pohrával s rozpustenými vlasmi, ktoré mi vytŕčajú spod prilby, líce opriem o jeho pevný chrbát, ktorý som si toľko obľúbila a sledujem ako mi pred očami prechádza pohľad na čarovnú, kráľovskú Viedeň.

Nikdy pred tým som tu nebola. Vždy, som túžila vidieť Práter. Chcela by som možno ešte viac vidieť zámok alebo katedrálu, obe budovy spojené s mojou obľúbenou princeznou Sisi.

Možno raz budem môcť cestovať. Vlastne čo mi bude brániť, keď nájdeme Lenku a zbavím sa Kamily? Môžem sa vôbec vrátiť domov? Do práce? Do vlastného domu? O tom dosť pochybujem.

Som hľadaná osoba na to nesmiem zabúdať.

Spravila som veľa chýb, za ktoré budem musieť zaplatiť, alebo možno nie a možno presvedčím muža, ktorého držím rukami tak mocne, akoby mi mohol uletieť, že by šiel so mnou.

O Lenku a jeho babku by sme sa postarali, sem-tam ich za nami, kde by sme sa práve nachádzali, zobrali. Existuje i možnosť, že by mohli ísť s nami nastálo. A možno by sme sa živili čím by sa dalo, nič nevlastnili, cestovali, pracovali, jedli, ochutnávali a spoznávali. Nemusela by som viac kradnúť, ale netuším, či by som dokázala niekedy prestať využívať svoje vedomosti v pomoc iným.

Ale obzerala by som sa zároveň stále poza svoj chrbát. Bála sa, kedy ma niekto spozná.

Neviem.

Oči mi zaklipkajú.

Len s ťažkou biedou ich dokážem nechať otvorené a mihajúce svetlá sa menia na jednu veľkú šmuhu. Trúbenie áut a vozidiel, cinkanie bicyklov a vrčanie elektrických kolobežiek je skôr uspávanka pre moje uši ako budíček pre moju myseľ.