Perspektíva

Prológ

V každom živote existuje moment, ktorý nám otočí život absolútne na ruby. Ten moment sa väčšinou nedá identifikovať v danej chvíli, keď sa odohráva, ako výnimočný. I keď v mojom prípade som okamžite tušila, že sa udeje niečo zvláštne a nebude to maličkosť. Mala som pocit, že sa niečo končí a iné začína.

Nepotrebovala som, tak ako mnohí, odstup času, aby som pochopila dôležitosť tejto júlovej spršanej noci alebo neskorého večera. Kvapky dopadajúce na kamene pod mojimi nohami neboli ničím zaujímavé, no i tak som cítila ich silu. Niečo v mojej hlave mi povedalo, že keď sa hodiny na veži nado mnou presunú o minútu ďalej, z dvanásť hodín päť minút na dvanásť a šesť minút, tak už nikdy nebudem rovnaká. Svet, ako som ho doteraz poznala, trocha farebný, väčšinou mdlý a najviac zo všetkého pokrytý hmlou a tmavým oparom, už nebude existovať. Do môjho života sa dostanú veci, ľudia a farby, o akých som ani nesnívala, aké som vídavala len vo filmoch.

Ja, obyčajná, nudná, radová pracovníčka, ktorá žije v neprerobenom starom jednoizbovom byte nad malými potravinami so starými drevenými oknami a laminátovou podlahou, budem odrazu dôležitá. Naraz ma svet uvidí.

Nebola som na to pripravená. Nie teraz a možno ani nikdy v budúcnosti. Ale stalo sa to.

„Ty hajzel! Zviera! Zabil si ju!"

V úzkej uličke, v skratke, na ktorú som sa podujala, aby som prišla domov skôr, sa čísi hlas odráža od kamenných stien starých pozostatkov hradieb a od starého meštianskeho domu, prerobeného na obchod s nie tak veľmi lacnými, ale za to nekvalitným ázijským oblečením, až naspäť, mne do uší.

Sú to kruté slová, ťažké. Zreteľne počujem zúfalstvo, zlosť, beznádej, ale aj krutosť, ktorá v hlase rezonuje.

Moja myseľ zamŕza. Neuvažujem logicky a ani racionálne a dokonca to o sebe aj viem, ale neviem sa zastaviť. Moje telo nepoľavuje, nebojí sa. Koná impulzívne a z pamäte.

Mala by som sa otočiť a zmiznúť odtiaľ preč, mala by som mať viac rozumu. Zastaviť sa, nadýchnuť sa a neurobiť nič unáhlené. Nie som žiadna super hrdinka, nie som ani len obyčajná hrdinka. Som jednoduché dievča, ktoré je primladé na smrť. Nemala by som sa nechať ovládať pudmi, ale uvažovať. Vždy som sa cenila za rozumnú ženu, ktorá vyrástla z toho vetrom plachého, nerozvážneho dievčaťa.

Ja som bola tá dobrá. Tá, čo počúvala učiteľov a utekala im po novú kriedu, ak stará došla. Tá, čo umývala tabuľu trikrát, aby bola dokonalo čistá, bez bielych šmúh po písaní.

Dobrá, tichá Laura. Múdra, i keď nie veľmi pekná. Malá akoby sa mala vojsť do zápalkovej škatuľky s rúčkami tenkými ako dva steblá trávy.

A teraz som len ja. Hlúpa Laura. Tá, čo to nikdy nikam nedotiahne.

„Zabijem ťa!"

Viem, že tie slová sú vykríknuté do tmavej noci s obrovskou bolesťou. Nie fyzickou, psychickou. Tuším, že sú príliš intímne na to, aby ich ešte niekto iný mal počuť.

Napadne ma, že tá osoba možno nikdy netušila, že ich vyriekne. Uvažovala o nich, vo svojich tajných snoch o tom snívala, možno si spísala aj pár viet do denníka ako dúfa, že sa niečo také udeje, ale to bolo všetko. Nikto o tom nemal vedieť. Nemala existovať osoba, čo nahliadla tak hlboko do duše tohto umučeného stvorenia. Mali byť len teória, ale keď sú teraz pretvorené do praxe, nepočujem žiadnu výčitku.

Preto som si skutočne istá, že by som mala odísť, nepozerať sa, nepomôcť. Ale zároveň som nemôžem odolať a musím naslúchať.

Ťažoba života je zreteľne jasná v každom okamihu nasledujúcich slov, prosieb, úderov a minút. Omieľa ma z toho celé telo. Akoby som počula človeka, ktorý dosiahol svoj limit. Akoby som bola posledná, kto mu to môže vyhovoriť. Napraviť ten skrat.