Perspektíva

19. kapitola

„Musíte mi veriť! Moja sestra sa stala obeťou a uniesli ju. Jej kamarátka, spolubývajúca sa našla mŕtva v Poľsku! Obe zmizli naraz! Prečo mi neveríte?"

„Musíte sa upokojiť slečna Britková. Ja chápem, že sa bojíte, ale robíme čo môžeme. Vašu sestru už dlho spájame s organizovaným zločinom. Ste si istá, že nemohla ona byť tá, čo ublížila Lucii Čonkovej?"

„Určite nie! Kamila je tu tá obeť. A hodiny tykajú. Čas uteká. Do čerta! Prečo nič nerobíte?" skríknem.

Policajtka so mnou stráca trpezlivosť. „Upokojte sa! Tu ste na polícii a nie v holubníku!"

Nikto mi neverí. Prečo mi neveria? „Prosím pomôžte mi ju nájsť." No moje prosby sa len odrážajú od bielych stien policajnej stanice späť ku mne.

*****

„Takže 'Dark web' nie je miesto, nie je to niečo ako Bazoš alebo Amazon, je to jednoducho hlboká časť internetu, kde sa nedostaneš bez špeciálneho prehliadača a v podstate bez pozvania."

Adriánov prst nervózne ťapká po volante, druhú ruku má vystrčenú cez otvorené okno. „Ako si teda našla predajcu liekov čo im predpisovali tí prví doktori? Jednoducho ťa pozval?"

Odhryznem si z nugetky, ktorú nám na cestu do Krakowa kúpil na diaľnici v známom reťazci rýchleho občerstvenia. Vreckovkou, ktorá bola pri tom priložená si utriem ústa a odcrknem zo slamky zapichnutej v chladenom nápoji. „V podstate áno. Videla som nezrovnalosti, polícia ma ignorovala a tak som ako veľká frajerka šla priamo za ním, stala sa jeho pacientkou a potom ho prosila, či by mi vedel predpísať niečo tvrdšia a viac. Na prvýkrát odmietol a ja som bola z toho celého taká vystrašená, že som sa tam nechcela ani vrátiť, ale potom som na ulici videla dva dievčatá, nemohli mať viac ako šestnásť ako vychádzajú z jeho ordinácie s veľkým úsmevom a predpisom."

Pozrie sa na mňa a napraví si slnečné okuliare, ktoré vytiahol z prehriadky auta. „Myslíš, že boli závislé?"

Pokrčím plecia. „Neviem, ale mohli byť. Možno to bola len náhoda, ale aspoň som vedela, že je taká možnosť. Tak som šla znova, skúsila som druhý pokus a on mi predpísal čo som chcela. Samozrejme chcel peniaze alebo... služby."

„Úchyl!"

Pritakám.

Auto narazí na menší výmoľ keď zídeme po dlhých hodinách z diaľnice, ale zavše sa vrátime na pekne upravenú cestu. Všade okolo sú buď pastviny, lesy alebo vysoké domy, ktoré väčšina slúžia nielen ako príbytky ale aj ako penzióny, opravovne, požičovne, reštaurácie...

„Druhá lekárka, tak tá bola z inej časti Slovenska. Tú som našla trocha inak. Práve ten prvý, po troche vydierania, kde som mu sľúbila že ho neudám, čo som nakoniec i tak spravila, mi poskytol číslo – adresu – stránky, kde nájdem všeličo, čo ponúka slovenský trh. To, už trocha vyzeralo ako Bazoš," zaškerím sa.

Takmer vypadnem z auta pri tom ako mi úsmev opätuje. Je síce celý napätý z toho, že konečne máme nejakú stopu, i keď nie zvlášť príjemnú o jeho sestre, ale zároveň mi pripadá viac uvoľnený. Neviem to ani vysvetliť, ale páči sa mi to.

Niečo to so mnou robí.

„No takže technicky, keď si zapneš prehliadač Tor, je to akoby v jeho svete neexistoval Google. Na Googli," naznačím prstami štvorec, akoby som nimi vedela kresliť vo vzduchu. „si naťukáš stránku napríklad Facebook.com a malý neviditeľný škriatok ťa presmeruje na VNP ktoré okamžite dešifruje čo od neho chceš a prepojí ťa tam, kam chceš, i bez toho, aby si vedel skutočnú adresu. Ako keď na ulici, v neznámom mieste stretneš suseda – ten sused je to VNP – a opýtaš sa kde bývajú Pavelekovci a aj bez toho aby si mu povedal adresu, ti ukáže presný dom. V Torovi to nie je. Tam musíš vedieť presné čísla, informácie aby si sa dostal tam, kam chceš. Na internete existujú zoznamy takýchto stránok, ale tie sa menia a miznú v priebehu hodín, keďže ak ich vie nájsť bežný človek, tak aj vláda alebo inštitúcie spravodlivosti." Znova sa pustím do nápoja, pretože mi po mojom dlho rozhovore vyschlo v ústach.