Perspektíva

29. kapitola

O týždeň sú moje narodeniny.

Bude to presne osem rokov, čo som začala hľadať dve zmiznuté dievčatá. Jednu, ktorá už bola v tom čase stratená a druhú, ktorá nakoniec ani nájdená nechcela byť.

Už som to všetko vzdala. Pomstu, hľadanie spravodlivosti, nádej v to, že na svete ešte existuje niečo čisté a dobré.

Kamila je stále v meste. Potom, ako mi včera ušla v tom tmavom aute s tým uhladeným mužom, ktorý je nakoniec nový riaditeľ jednej z popradských bánk, som si povedala, že dosť. Že už naozaj stačilo.

Som tak príšerne unavená.

Môj život stojí na mieste. Ja stojím presne tam, kde ma nechala.. Mám prácu, ktorú ani nemám rada. Peniaze, s ktorými ani neviem čo mám robiť. Žiadnych priateľov. Bývalí milenci na mňa v dobrom nespomínajú a noví sa ku mne nehrnú.

Cítim sa osamelo, unavene a bez poriadneho plánu čo ďalej so životom.

Ľudia, ako moja sestra, budú navždy tí, ktorí vládnu svetu. I keď božie mlyny vraj melú pomaly, ale isto. To je snáď jediná pravda na tomto svete.

Mám dosť.

Opriem si hlavu o ruku, ktorá sa mi v poslednom čase neustále trepoce, Ťažké viečka sa zatvárajú samé a len pomyslenie na to, že sa už ďalej nemienim naháňať za všetkým tým, čomu som sa venovala roky doteraz, mi uvoľňuje svalstvo v tele.

Keby som mohla, okamžite tu zaspím. Ako dlho som už vlastne nezažmúrila oka? Týždeň? Mesiac? Poriadny spánok nepoznám už roky.

Notebook predo mnou mi osvetľuje tvár. Celý byt je ponorený do tmy, až na toto jediné biele svetlo. Spoločnosť mi robia len komáre. Ich otravné bzz mi šepká, že by som si mala ísť ľahnúť a vzdať to. Splniť si, čo si sľubujem už tak veľmi dlho. Nechať to tak.

Nie je predsa len pravda, že i keď by som sa zbavila jedného zlého človeka, nahrnú sa ako také supy, na jeho miesto ďalší desiati? Je to príbeh starý ako samotná Biblia a niet ani pravdivejšieho.

Klík.

Musela som upadnúť do slabého spánku, pretože záchytné body na písmenách F a J na klávesnici mi otlačili malé obdĺžniky na líci. Rýchlo sa z klávesov odlepujem.

Klík.

Znova ťukne upozornenie.

Som dnu.

Ja. Som. Dnu.

Viem čítať Lieskovského konverzáciu. Dokázala som to, o čo sa pokúšam mesiace a bez úspešne.

Nemôžem ani dýchať od vzrušenia. Srdce mi bije ako po maratóne.

Títo ľudia si dávajú pozor, ale ja som ich prekabátila.

Vidím síce len nové správy, žiadne staré, ale to mi stačí.

A sú od nej.

Nemôžem tomu uveriť. Znie to ako zázrak.

P: Budúci piatok o polnoci. Miesto rovnaké.

L: OK

Nič viac, nič menej. Ale mne to stačí. Je toho viac než dosť.

Na moje narodeniny som práve dostala darček. Ešte neviem čo s ním spravím, ale na toto som čakala tak veľmi dlho.

Od nadšenia vyskočím na nohy, doslova pritancujem k môjmu oknu, cez ktoré prefukuje teplý vánok. Mucha na skle naráža stále dookola, ako zúfalo sa snaží dostať von. Otvorím jej a jemne ju rukou popoženiem správnym smerom. Ona i tak neposlúchne a zablúdi naspäť do môjho príbytku.