Perspektíva

4. kapitola

„Prečo sa balíš?"

Kamila sa na mňa ani nepozrie, len pokračuje v zbieraní vecí a hádzaní ich do tašky, s ktorou sem aj prišla. Natrafí na svetloružové tričko, ktoré hľadám už mesiac a tvrdila mi, že ona by si určite niečo také na seba nedala a tým pádom ho s určitosťou nemá. Hodí ho bez slova na moju stranu izby. „Preč. Konečne mám osemnásť. Nemôžu ma tu držať."

Trhne mnou. Nech je akákoľvek, je to jediné z domova, čo mi ostalo. „A čo ja?" nechcem, ale zniem ako malé dieťa, čo moja sestra absolútne neznáša.

Vrhne na mňa spoza pleca nevraživý pohľad a zohne sa pod posteľ, kde pod matracom v kuse látky, tak aby to vyzeralo ako súčasť matraca, skrýva svoje úspory.

Po dovŕšení dospelosti, si môžeme písomne po odchode z miesta opatery požiadať aj o necelých tisíc eur, ale Kamila tak neurobila. Vraj nie je charitatívny prípad.

Nepriznám sa, ale viem, že je tam niečo cez dvesto eur a viem aj to, že ešte minulý týždeň tak bolo skoro sedemsto. Pred tým, ako prišla späť z vychádzky s novou kabelkou. Niežeby som jej to zazlievala. Sú to jej peniaze z brigád, ale mrzí ma, že mne na narodeniny včera, nič nepriniesla.

Zasa zniem ako ufňukanec, ale keď tak hrozne mi chýba mamka. My dve sme vždy boli najlepšie kamarátky, zatiaľ čo sestra s otcom nepotrebovali nikoho. Podľa detí okolo sa občas kvôli svojmu žiaľu chovám ako malé umrnčané decko a nie ako šestnásť ročná.

Postaví sa. Poobzerá sa okolo seba a keď pohľadom nezavadí o nič, čo by si chcela ešte zbaliť, spokojne si prikývne.

Pristúpi bližšie ku mne. Bojujem s tým, zo všetkých síl, aby nevidela tie slzy v mojich očiach. Vážne ma tu chce nechať? Nemusí, viem, že nie. Mohla by počkať ešte rok, alebo aspoň skúsiť vybaviť, aby sa o mňa mohla starať ona. Stáva sa to. Nerobila by som jej problémy. Nechcem tu hlavne ostať. Nie sama.

Bohužiaľ si moje slzy všimne, v jej pohľade nenachádzam empatiu, iba ďalšiu vlnu iritácie.

'Mala by si byť na svoj vek normálnejšia.' často mi vravieva. 'Chováš sa ako blbý retard, ktorým si.' poväčšine mnou opovrhuje. 'Ako rozmaznaný smrad, ktorým ťa tvoja mama spravila.'

„Neopováž sa revať," prízvukuje. Svoje nechty zaryje ku korienkom mojich vlasov a pomasíruje ma.

Už keď sme boli malé dievčatá, toto vždy pomáhalo, keď chcela aby som bola ticho. Neznášam dotyk, ale jej mi nikdy nevadil. Kamila nebola stále takáto chladná. Boli sme najlepšie kamarátky, vedela ma upokojiť a ja som k nej vzhliadala ako k rozumnej staršej sestre, akou mi bola. Potom sa však zmenila. Neviem, či to bolo tým, keď ju otec prvýkrát udrel alebo tým, že mňa nie.

„Keď uvidia aká si slabá a ja tu už nie som, podajú si ťa. Musíš klamať ak treba, musíš sa vedieť o seba postarať a nikdy nesmieš ukázať slabosť. Tie baby tam," ukáže na dvere našej izby, za ktorou sa nachádzajú ďalšie izby a niekoľko kúpeľní v dome, kde nás ubytovali pred pol rokom. „Sú ako supy hľadajúce potravu." S tým mi postrapatí hlavu a vychádza z izby von.

Žiadne Zbohom, Dovidenia, ba ani Prídem za tebou nepadne. I tak ostávam prekvapená z jej vľúdnych slov.

*****

Znova ten sen, viem že snívam, cítim to podľa toho ako pomaly sa hýbem, ako sa snažím utekať, ale nohy ma nepočúvajú.

Vnímam ako ma dobehuje, ale nevidím ho. Kto to je tento krát? Muž v čiernom alebo ten mŕtvy? Vždy ma chce niekto zabiť.