Perspektíva

3. kapitola

„Musíš ma kryť!" Nie je to prosba, je to príkaz a ja už viem lepšie ako jej odporovať. V poslednej dobe s ňou skutočne nie je slova. Možno je len smutná tak ako ja, každý sa s tým, čo sa nám stalo vyrovnáva inak. Chcela by som len, aby ma občas pohladila alebo utešila. Ale vraj som stará na to, aby som sa chovala ako decko.

Naši rodičia sú preč. Už nikdy nebudú. Ostala som len ja a moja staršia sestra.

„Vieš, že neviem klamať," zakňučím, pretože sa nemám chuť kvôli nej znova dostať do maléru. Stále je to len kvôli nej.

Kamila neberie na nikoho ohľad. Pravidlá sú jej ukradnuté. Lenže jej ostáva už len pár mesiacov do osemnástky a nevyzerá, žeby sa chystala študovať a tak ostala v systéme dlhšie. Vie, že je skoro von. Na mne jej nezáleží.

„Tak sa to nauč. Vieš, že to robím pre nás," nástojí.

Netuším ako je to možné, že je to pre nás, ale v poriadku. Zatiaľ som z toho, čo robí, nevidela žiaden prospech pre nikoho, ba ani pre ňu. Nevyzerá ani šťastnejšia, ani že nás odtiaľto skôr dostane. Netuším ani čo presne robí. Možno je v tom chlapec.

Moja sestra je už raz taká. Manipulatívna, sebestačná a vždy vie čo ma robiť. Presný opak mňa.

„Dobre. Ale povedz mi aspoň kam ideš,"

Nie sme ako iné sestry, ktoré k sebe majú blízko, ktoré sa jedna o druhú postarajú. Vieme sa síce zastať tej druhej, keď je to treba, ale sme skôr ako dve spolubývajúce, či spolupáchateľky, ako pokrvné priateľky.

Pretočí nado mnou oči a nanesie si na pery druhú vrstvu rúžu. „Už som ti povedala, že mám brigádu a že to robím len preto, aby som si ťa mohla potom zobrať do opatery a nemuseli sme tu viac ostať. Ale je to prísne tajné. Nesmieš sa viac pýtať."

„A kde sú potom nejaké peniaze?" nedôverčivosť je v našich DNA vrytá.

Prudko sa ku mne otočí, nahne sa nad posteľou, kde sedím a vystrčí na mňa výhražne prst. „Všetko mi odkladajú, aby som to neminula. Nebuď nevďačná a príliš zvedavá. Proste drž jazyk za zubami, keď sa bude niekto niečo pýtať a povedz že som šla po tampóny do obchodu."

V poslednom čase je ešte prchkejšia. Čím ďalej, tým viac sa nepodobáme už ani tými najzákladnejšími črtami.

Naháňa mi strach.

*****

Prebudím sa preľaknuto s potom stekajúcim po chrbte, s tričkom na spanie prilepeným k trasúcemu sa telu.

Znova ten sen. Znova tá spomienka. Každú noc, od tej piatkovej je to rovnaké. Pravidelne ako hodinky snívam o tom, čím som bola svedkom. Výčitky svedomia ma mučia.

Tento krát som to bola však ja tá, ktorá kopala, ktorá ho bila teleskopickou tyčou hlava nehlava. Ja som bola tá, ktorá v ruke držala pištoľ a strieľala.

Muž, ten vysoký, ten čo ušiel ma hladil po chrbte a hovoril mi aké dobré dievča som. Ten druhý, Pavol, ležiaci na zemi, sa smial. Neplakal, neprosil, smial sa kričal, že všetky sme rovnaké, že si to zaslúžime, že neverí, že mu niečo spravím.

V nose permanentne cítim smrad jeho skorumpovanej krvi.

Viem čo robil. Pavol Lieskovsky nebol dobrý muž. Ani omylom. Každý vedel aké podniky viedol, ktoré budovy v meste mu patrili, komu slúžil. Nebolo to ďaleko od samotného diabla. Nebude nikomu chýbať, no i tak sa časť zo mňa cíti vinná a vo svojich snoch, mi podvedomie ukazuje čo som mohla spraviť inak.