Perspektíva

10. kapitola

„Nechápem prečo mi ju nemôžeš dať k telefónu."

„Jednoducho to nejde."

„A čo ja? Kedy mám prísť? Už na mňa začínajú tlačiť, aby som sa pomaly vysťahovala. Nemám kam ísť!"

„To nie je môj problém."

A telefón stíchne.

*****

„Tvoj policajt ťa čaká pred firmou?" Valika sa nahne cez Rišov chrbát, aby mu na líce uštedrila bozk.

Teraz už si všetci všimli ako veľa času trávim s mužom zákona, ktorý síce po mňa chodí v civile, ale na začiatku som bola prinútená ho predstaviť ako kapitána Lučanského. Kiež by som to teraz mohla vziať späť.

„Nie je to môj policajt," ubezpečím ju. „ A máme sa stretnúť až neskôr, v meste." Nepotrebujem problémy a nechcem do žiadnych dostať ani jeho. Ľudia sú ukecaní, klebetní. A v mestách o veľkosti škatuľky, by sa takéto reči rýchlo rozviedli.

Prikývne, pery našpúlené a nenápadne drgne do môjho druhého šéfa. „Povedz jej to," sykne.

Rišo sa na mňa pozrie, tým jeho pohľadom, ktorým sa díva na všetko a stále. Nezáujem a apatia sú jediné emócie, ktoré mu kreslia tvár dennodenne, nonstop. „Pýtal som sa kamaráta. Samozrejme diskrétne."

Jeho priznanie ma nahnevá. Akým právom? Nerobím nič zlé. S Ivanom sme svoj vzťah sekli v základoch. A títo ľudia sú prakticky neznámi. Doteraz sa do ničoho nestarali, tak prečo začať teraz? Takto sa cítia dievčatá s rodičmi ak ide o ich vzťahy s mužmi?

Aj keď na druhej strane som už aj sama uvažovala do čoho sa to púšťam. Pohybujem sa ilegálnych vodách, nekonám priam čestne na pôde mojej práce. Dávam si síce pozor, luhám ako profesionálka, tajím všetko čo nemusí vedieť. Nikdy by som neohrozila to, čo považujem za svoju najdôležitejšiu prácu, i keď na to používam nezákonné prostriedky na pozitívnu vec. Každý deň sa vrhám sa do príliš mútnych vôd s ľuďmi, ktorí sú skorumpovaní, zhnití, ale zároveň pri najvyššej moci a pri najväčšom množstve peňazí.

A potom sa zapletiem s detektívom čistým ako krištáľ. Nikto by sa ma nezastal, keby sa to prevalilo. Viem to. Plne si to uvedomujem.

Jasné, že aj samú ma napadlo, že robím hlúposť. Ale počuť pochybnosti od iných, ktorí ani len netušia, čo som v skutočnosti zač, zamrzí.

„Nemusíte sa báť. Len ma ochraňuje," už dlhšie netajím iritáciu v mojom hlase. Čo mám byť navždy sama? Čo odo mňa čakajú? Z puzdra na stole si vyberiem okuliare, nie preto, žeby som ich potrebovala, ale preto, aby som mohla niečo robiť s rukami. Dýchnem na ich špinavé sklá a blúzkou s kvietkami a malými slávikmi, ich začnem čistiť.

„O to nejde, ale o to, aby nevyužíval tvoj krehký stav. Vieš akí sú muži. Mne to trocha pripadá ako keď sa pacientky zamilujú do svojich terapeutov. To je zlé," zašepká Valika konšpiračne. A ja sa málo uvoľním. Jasné, že nehovoria o tom ako riskujem fyzicky, ale o tom, ako riskujem psychicky. Len s o mňa boja.

„To som sa presne pýtal. Vraj sa to nestáva často, ale občas áno," pridáva sa jej manžel. „V policajtovi svitne hrdinský komplex a začne si s úbohou ženou a potom to všetko môže mať fatálne následky. Nie sme v románe."

Preruším pár predo mnou. „Verte mi. Nezneužíva ma," zasmejem sa. Je mi neuveriteľne trápne, takto rozoberať svoj súkromný život. „Keď už niekto niekoho využíva, tak som to ja."