Perspektíva

20. kapitola

Všetok čas venujem len bludnému krúteniu sa v kruhu a dúfam, že natrafím na niečo iné ako pred tým. Som presný príklad hlupáka, jeho definícia: Stále robí to isté dookola a očakáva iný výsledok.

Mám dvadsať rokov. Nikoho na tomto svete. Netuším na koho sa obrátiť. Polícia nemôže robiť nič a ja neviem kam ďalej.

Malé čiastky čo som dokázala uchmatnúť z cudzích kreditných kárt kúpených on-line sa nakopili na mojom účte, ale bojím sa že už nikdy nebudem mať dosť. Mám byt, kúpený zo špinavých krádeží a hypotéky, ktorá mi bola schválená len vďaka sfalšovaným údajom, ale nikdy už hádam nebudem mať domov.

Nedokážem usvedčiť svojho bývalého zubára z ničoho, i keď viem čo robí.

Necítim sa ako zlý človek, ale mám toľko výčitiek svedomia, že prestávam veriť, že som vôbec dobrý.

Kde si Kamila? No tak kde? Kto vám ublížil?

Mám jeden nápad. Vŕta mi v hlave už mesiace. Možno... možno by som to mohla risknúť. Ale na to potrebujem viac. Viac času, viac sily, viac odhodlania a hlavne viac kontaktov, priateľov a viac schopností.

Ako z čistého neba, sa mi na stole zjaví plagát. Obyčajná veľkosť fotografie. Vytlačený na klasickom kancelárskom papieri s obrázkami, ktoré sú príliš veľké na tak malú plochu a poriadne nekvalitné. „Svokrinej susedy najlepšej kamarátky syn otvára strelnicu a bude tam mať aj nejaké kurzy karate a sebaobrany a tak. Vraj chce aj posielať skupiny do lesa na pár dní a naučiť ich ako sa zachrániť a prežiť v rôznych situáciách a tiež si tam môžeš zajazdiť na koni, tanku alebo štvorkolke. Si mladá baba tak ma napadlo, že ťa to možno bude zaujímať." Oznámi mi čerstvo vrátená sa Vanda z dovolenky. Je to ako blesk z jasného neba, osvietenie, nápad, ten zdrap papiera. „Podľa mňa mu to veľmi nepôjde, čo tu už v tomto meste plnom kaviarní a číňakov vôbec ide, ale každý sa musí naučiť na vlastných chybách," necháva ma samú.

Minulý týždeň ma začala prehovárať, že si našla lepšie platenú prácu u konkurencii a tam hľadajú aj dátovú analytičku. Je to po pravde trocha zvláštne, keďže sa po väčšine vôbec nerozprávame, ale viac peňazí by sa mi zišlo.

Nechcem viac kradnúť. Nie je to správne.

Papierik zdvihnem do výšky očí. Volá sa to Kurz prežitia pre všetkých a stojí to nemalé peniaze. Strieľanie z dvoch typov zbraní, sebaobrana, bojové umenia, jazda v šmyku, práca s prostriedkami obrany ako je obušok, teleskopická obranná tyč, paralyzér.

Presne toto miesto je niečo, kde by som mohla nájsť určité odpovede. Možno kontakty. Ľudia, čo chcú strieľať možno chodia práve tam? Trénovať?

A ja tam musím ísť. Viem to.

Možno predsa len zmením prácu. Toto ma totižto bude stáť celý majetok.

*****

„Plán je, zoberieme si veci z chaty a potom to šmykneme cez Oravu smerom do Viedne. Musíme byť rýchli." Celý čas pri tom pozerá do telefónu a poťahuje z cigarety. V jednom momente mu preskočí krok a niečo v tvári, ale je to tak rýchlo preč, že tomu nedávam žiadnu hodnotu.

„Píše ti frajerka?" zasmejem sa. Otočím sa a začnem pred ním cúvať.

Neodpovie, len vyčarí úsmev a žmurkne.

Adrián zaparkoval auto do prenajatého parkovacieho miesta jedného z neďalekých susedov, ktorí si z dvora urobili miesto pri výrobku. Cesta pod mojimi nohami je síce prepletená vytýčenými koreňmi stromov a ihličím, ale tých pár krokov sa cítim odvážna a sebavedomá. „Akí tajomný. A presne vieš, ako niekoho sledovať, akoby si to už niekedy pred tým robil. Povedz mi, Adrián koľko bezbranných žien si už uniesol a prinútil byť v tvojej spoločnosti?"