Perspektíva

23. kapitola

Nemôžem tomu uveriť.

Neustále sa ku mne vracajú jej slová.

Tie zákerné, krvilačné, sebecké slová, ktoré opisujú ešte horšie činy.

„Kto si myslíš, že huckal oca na mamu? Tá sa len do všetkého starala. Potrebovala som jej zatvoriť ústa."

„Ty si myslíš, že ich nehoda bola náhoda? Boží dar?"

„Lieskovský vie, že ho môžem potopiť ak poviem čo i len slovo o tom, ako ma preťahoval, keď som mala sedemnásť. Mám aj dôkazy. Len tak z čistej lásky mi potom pomohol zbaviť sa oboch rodičov. Aj to mu viem dokázať"

„Máš šťastie, aj na teba mal zálusk, ale som taká dobrá, že som mu to nedovolila."

„Ja tým dievčatám ponúknem prácu modelky a potom ich jednoducho vezmem a darujem tomu, kto mi ponúkne najviac. Je to len obchod."

„Ja som bola tá, čo všetkým v domove povedala, že na nich žaluješ. Bola si otravná, mala si mi byť prirodzene vďačná, keď ťa chránim pred šikanou. Potrebovala si sa poučiť."

„Najmladšia, ktorú som prevážala, mala desať."

Hlavu vložím hlbšie do toalety. Všetko ide zo mňa von. Nielen obed, nielen žlč, ale aj to, čo by som si veľmi želala a tajne si to nahováram, všetky spoločné jedlá čo som mala s touto ženou. Vodu, ktorú sme si odpili z jedného pohára.

„Nové prsia mi kúpil fašistický politik, ktorý chce byť novým Hitlerom. Pred sexom som mu musela ukázať fotku z detstva kde som blondína s modrými očami a počas aktu som často hajlovala, aby sa mu vôbec postavil."

„S peniazmi si šľahnem čistý fet, zatiaľ čo zvyšok rozriedim s hocijakým svinstvom a predám všetkým tým úbožiakom, aby čo najskôr pošli a ulice boli bez nich krajšie a čistejšie."

Strhám zo seba oblečenie. Vodu v sprche nastavím na páliaco vriacu. Na takú, aby mi to z pokožky vypálilo všetky jej dotyky. Tie náhodné, aj tie, kde sme sa objímali a pózovali pre mamu na spoločné fotografie.

Ona je to monštrum, ktoré som hľadala.

Kamila neexistuje. Je tu len táto osoba, ktorá sa nemôže ani ďalej nazývať človekom. Jej pokrivený odraz bol so mnou roky, ale bola som len slepá. Toto...toto čo tu je, to je skutočné zlo. Zlo, ukryté v ženskom tele zvodnice.

„Raz som ťa takmer utopila, mala si asi dva roky, ja takmer štyri a už mi skutočne liezlo na nervy ako vkuse reveš."

Voda mi dopadne na pokožku. Bolí to. Všetko to bolí. Moja sestra ublížila toľkým ľuďom. Zabila mi mamku, otca zmenila na svoj chorý obraz. Našepkávala mu ako ten hlas, ten ukrutný zlovestný hlas, ktorý vnúka do mysle veci schizofrenikom.

„Evu, tú korytnačku, ktorú si mala tak rada?" prejde si prstom po krku.

Cítim jej dotyk na sebe aj teraz.

Vyletím z vane. Znova sa ponorím do záchoda. Voda zo mňa kvapká, ale žlč sa zo mňa leje. Dávi ma, dusí.

Nahá sa zvalím na zem, ale dlho tam neostanem.

Bola som tak naivná. Tak príšerne hlúpa. Ako to, že som nikdy pred tým nevidela, v akom svete žijem? Kto kradne desaťročné dievčatá a predáva ich, aby si zarobil?

Postavím sa. Ledva to zvládnem. Rozbehnem sa do obývačky. K môjmu počítaču.

Chytím ho. Sledujem ako sa zapína a potom mi to dôjde.