Perspektíva

16. kapitola

„Zamkneš prosím ťa? Ja sa ponáhľam domov. Príde nám návšteva a ešte potrebujem upratať," prehovorí Vanda, moja kolegyňa v novej práci. Nepoznáme sa ešte ani mesiac, ale už mi dôveruje natoľko, že ak končíme spolu, necháva ma tu samú s vedomím, že dokážem zamknúť kanceláriu a nič sa nestane.

„Pokojne," prikývnem s malým úsmevom. Celý deň sa snažím urobiť si prácu, ale zároveň kontrolovať vyhľadávanie, ktoré som spustila na zadnom okne pracovnej plochy. Toto mi to uľahčí a nebudem musieť zajtra začínať odznova. Musím si už zariadiť domov lepší internet, nie taký, čo neustále padá a ja som potom odkázaná na nový začiatok.

Som už tak blízko, cítim to v kostiach. Sú to už mesiace kedy som niečo počula o mojej sestre a najlepšej kamarátke. Prešla som všetko, do čoho som dokázala nájsť prístup, od ich mobilného operátora a čísla, Kamilinej emailovej adresy do ktorej som uhádla po stovkách pokusoch, jej heslo. A nič. Žiadna zmienka o ich pohybe, o čudných kúpach leteniek alebo lístkov, ba dokonca aj bankový výpis bol beznádejne obyčajne nudný.

Je to, akoby sa vyparili pod čiernu zem.

Ale tento krát som našla odvahu. Nerada to priznávam, ale inšpirovali ma všetky tie špionážne a akčné filmy, čo teraz po večeroch sledujem. Netušila som, kde hľadať odpovede. Nie je to také jednoduché a stačí len zadáte do vyhľadávača: Čo robiť keď sa vám stratí sestra? Alebo Ako sa nabúrať na stránky Interpolu? Nejako som si pomôcť musela.

„A nebuď dlho. Nezabudni, že pracujeme len do výšky našich platov," Vanda na mňa žmurkne, jej tmavo namaľované oči a vždy opálená pokožka sa pri tom pohybe milo zvraštia.

Cinknutie kľúčov, ktoré dopadnú na skrinku pri dverách, je to posledné, čo od nej počujem. Potom už len klikanie mojich prstov o klávesy, jemné bzučanie počítača a tlmené zvuky áut, tiahnucich sa dovnútra cez zatvorené okno. Žalúzie na oknách sú zatiahnuté ako vždy, keď pracujem, slnečné lúče sú dávno preč, noc ma zdraví svojimi tmavými odtieňmi.

„No tak," zahundrem sama pre seba. „pohni si."

Nemôžem tu ostať extrémne dlho. Len tak skutočne, koľko potrebujem na poslanie poslednej stovky emailov a na ďalšiu desiatku odpovedí, ktoré ešte potrebujem zaznamenať. Zvyčajne by som to mala oveľa skôr, všetko by bolo hotové už popoludní, ale dnes som sa prvýkrát rozhodla hľadať na tých najtajomnejších miestach a zákutiach internetu, kde sa stretávajú obchodníci s ľudskými životmi. Tam, kde si za peniaze zaobstaráš všetko, vrátane informácií.

S jedným takým som nadviazala kontakt. Nie priamo a nie zadarmo. Predáva čísla, kontakty, bankové údaje, ale aj fotografie, záznamy a vlastne všetko, čo si ľudia ukladajú do ich smartfónov. Stačí aby raz klikli na odkaz, ktorý je falošný a ním vytvorený a je to. Je dnu. Vlastní ich. Ovláda ich heslo, dokáže ich sledovať a vie o ich živote viac, ako ktokoľvek iný. A tento človek, má aj údaje z Kamilinho telefónu spred roka. A pri troche šťastia, o chvíľu i ja.

Lucia, na nešťastie, na nič také neskočila.

Súčasne ako čakám na to, kým sa jemu prevedú peniaze na účet v Karibiku, a on mi pošle všetko čo potrebujem k odhaleniu mojej sestry tajomstiev, sledujem ako na obrazovke zastane vyhľadávanie na 99% a celá zmeraviem od nervov, ako to dopadne.

Nájdem zoznam ľudí s ktorými Kamila telefonovala? Komu z jej čísla volala? Niekto, niečo vedieť musí.

Keď mi tabuľka pred očami zmizne, na sekundu sa mi stiahne žalúdok od strachu, že znova vypadol internet a ja to nikdy nedokončím. No potom mi na obrazovke vyskočí nové okno s jeden, dva, tri... s dvadsiatimi dvoma číslami. Všetky, okrem dvoch s britskou predvoľbou. Jedno je moje. A to druhé?