VIAC ČI MENEJ ✓

~25~

Namiesto toho aby som sa rýchlo rozbehla preč zamrznem na sekundu na mieste.
Auto je čoraz bližšie, cesta po ktorej sa ku mne blíži je úzka, nemá dosť priestoru aby ma obišlo a neskončilo na chodníku.
Pokúsim sa pohnúť vpred aby som sa mu vyhla, ale spamätám sa príliš neskoro. Zrazu pocítim silný náraz a ja padám rýchlo na zem. Do boku mi vystrelí ostrá bolesť, chcem sa postaviť a zísť z cesty preč, no od bolesti len ticho ležím na zemi a dychčím od bolesti.
Začujem zaplesnúť dvere auta a zrazu nado mnou stojí akási žena. Ziape na mňa ako zmyslov zbavená, viac ju zaujíma či som jej nespôsobila škodu na aute ako to či vôbec dýcham. Mala by zájsť k doktorovi nech jej na tú chorú hlavu niečo predpíše. Až keď takmer omdliem od bolesti, ozve sa s niečím rozumným, „ste v poriadku?“
Zaujímavá otázka, nakoľko ležím v strede cesty a ledva lapám po dychu.
Čo myslíš, ženská? „Ehm,“ zašušlem lebo viac povedať nevládzem. Akosi mi od pádu zdrevenel aj jazyk. Ešteže som v meste a tým pádom nešla rýchlejšie, inak by zo mňa už bol iba mastný fľak. Možno by zo mňa zostalo dosť na to aby si ma mohli Boris s Damienom rozdeliť do pekných flakónikov a nechať na svojich nočných stolíkoch.
Odrazu sa pri mne zhŕkne menšia skupinka ľudí. Zjavili sa z ničoho nič, aj keď zrak mám od ostrej bolesti dosť zastretý takže možno to až tak z ničoho nič nebolo.
Zdvihnem pohľad hore a pokúšam sa zaostriť na ženu čo stojí najbližšie.
Tá sa na do mnou stále iba skláňa so zádumčivým výrazom na tvári, mám silné tušenie, že keby sme tu boli len my dve tak ma radšej odtiahne do kríkov aby som jej nezavadzala a odíde preč.
Na šťastie je okolo mňa dosť ľudí, čo si všimli, že sa niečo deje a už sa ku mne skláňa niekto iný. Po chvíli mi ochotne pomôže na nohy a takmer ma vlečie do auta.
Keď sa po sto rokoch dostanem v nemocnici na rad, bolesť stihne trošičku ustúpiť. Stále ma hlavne bok, na ktorý som padla bolí ako čert, no dokážem aspoň so sykotom prejsť po vlastných do ordinácie. Konečný verdikt je viac menej priaznivý, zázrakom som si nezlomila ani necht. Budem mať niekoľko nepekných modrín, no tie raz zmiznú.
Doktor podozrievavo pozrie na moju dlaň, ktorá je z nepochopiteľných príčin na tom najhoršie. Znovu sa mi spod obväzu spustila krv, zrejme vyzerám ako samovrah, čo si chcel podrezať žily no o kus sa minul.
Vezme mi ruku aby ju skontroloval a husté obočie sa mu spýtavo zježí, „dnes máte tuším rušný deň.“
Ani si neviete predstaviť. Keby ešte videl hurikán čo mi brázdi vnútro, asi by ma tu rovno zamkol.
Keď sa konečne dostanem naspäť na čerstvý vzduch v hlave mi už od bolesti pulzuje natoľko, že mi čochvíľa vybuchne. Rozmýšľam čo mám asi tak robiť, keď som zostala úplne sama, neschopná sama pešo prejsť ani len domov. Aj keby sa dnes všetko neposralo a mohla by som ísť domov akoby sa nechumelilo, nemám pri sebe ani len telefón.
Nakoniec som sa rozhodla požiadať o pomoc pani z recepcie, keď sa k nej takmer štvornožky napokon dostanem. Vytočila som jedno z mála čísiel, ktoré poznám naspamäť a takmer som ohluchla.
Keď sa mojej sestre objavilo na displeji číslo z nemocnice a dozvedela sa, že som mala menšiu nehodu skoro dostala infarkt. Predvedie mi do telefónu hysterickú scénu, decibely zvýši o toľko až musím slúchadlo odtiahnuť od ucha inak by mi praskol bubienok. Druhá scéna nasleduje ihneď ako vbehne dnu a pobehuje hore dolu, kým ma s pobaveným úškrnom nenájde pokojne sedieť v čakárni. „Zavolám Borisovi,“ oznamuje mi a hneď vyberá mobil z vrecka kabátu.
S námahou dvihnem ruku aby som ju zastavila, „nie.“ Ledva zo seba vytisnem jedno slovo a od námahy mi začínajú klesať viečka.
Hneď ako ma u nej doma uloží na gauč, zmohne ma dlhý spánok.
Po pár dňoch som bola schopná konečne neprespať polku dňa a keď bol Boris v práci išla som si po zopár ďalších vecí. Naskladala som do veľkej tašky oblečenie, počítač, telefón i všetky káble najrýchlejšie ako som vedela, pre prípad, že by sa objavil doma skôr.
Napokon prešlo niekoľko týždňov a ja som stále nevrátila domov.
Boris sa so mnou snaží každý deň rozprávať, volá, píše, no jeho pokusy zatiaľ úspešne ignorujem. Aspoň má dosť rozumu a nechodí mi robiť drámu do práce.
Teraz znovu lovím v taške aby som vytiahla čistý sveter, keď prstami zavadím o tašku z obchodného centra. Viem presne čo je vo vnútri, no nerozumiem z akého popudu som si zbalila so sebou práve toto. Vysúkam z igelitky oné červené šaty a podídem ku zrkadlu. Prirovnám si ich ku postave, no na vyťahaných teplákoch vyzerajú za mak komicky.
Pamätáte si ako som ich v ten deň odložila do skrine? Ležali v nej mesiace, no stále nestratili svoje kúzlo. Aj na dotyk z nich cítim jeho horúce dlane, zvodný pohľad a po novom aj chuť jeho pier. Cítim rovnako ako hladkú látku pod bruškami prstov aj jeho zradu a Borisov ublížený pohľad, ktorý mi naposledy venoval.
Skontrolujem v letku čas a dátum na displeji a ihneď viem, čo so šatami urobím.