VIAC ČI MENEJ ✓

~7~

Ďalšie moje kvázi rande je celkom zábavné, čo je úplne výnimka od posledných dvoch mesiacov.
O chvíľku bude jeseň a tak potrebujem zopár teplejších kúskov, tie čo nosím mám už snáď celú večnosť.
Akosi samovoľne sme sa zhodli, že by sme mohli ísť na nákupy a taká ponuka sa predsa neodmieta. S Borisom môžem ísť pokojne aj na zoskok padákom alebo ho nahovoriť na cestu okolo sveta, no na nákupy oblečenia by ho nedotiahlo ani stádo volov. Pár razy to skúsil a keby nebol na nohách tak by zrejme na mieste zaspal.
Môj dnešný spolupáchateľ je bývalý spolužiak so strednej, ktorého som pár rokov nevidela. Vždy bol trošku pojašený a tuším ho ani ako žena nezaujímam, ale koho to trápi. Je to chlap? Je, to nemožno poprieť a to mi vlastne aj stačí. Bolo mi povedané, že si mám užívať nové veci, respektíve skúšať čosi iné, tak prečo nie? Borisova smola, že namiesto neho chce so mnou nakupovať iný. Ešte si toto celé začnem nakoniec aj užívať.
„Láska, ja už idem,“ zvolám z obývačky kde hľadám svoje hodinky. Už o polhodinku tam mám byť a neviem prečo, ale aj keď sa začnem chystať skôr vždy dorazím všade o minútu neskôr. Práve vylovím  zo šuplíka stolíka čierny remienok, keď za chrbtom začujem jeho kroky.
Oblapí ma rukami zo zadu okolo pásu a pritisne mi bradu o krk. „Kam to vlastne idete?“ pýta sa kým ma na líci pošteklí jeho hriva.
„Tam kam ty určite nechodíš,“ podpichnem ho.
Rukami mi prechádza hore dolu po bruchu, jemne sa pohráva s pásom nohavíc.
Moje telo ihneď reaguje a začne sa mu pod rukami roztápať.
Pokožku má takú jemnú akoby ma hladil hodváb, prechádza prstami popod lem trička i nohavíc vedomý si toho ako ma provokuje.
Zamrvím sa, „Boris!“ Pomaly strácam hlavu, úplne ma opantávajú jeho dotyky a to mi verte, že ešte poriadne ani nezačal.
„Musíš tam byť na čas?“ pošepne mi do ucha sladkým hláskom, kým jeho ruky pokračujú vo vzrušujúcej púti.
So smiechom ho plesnem po ruke. „Bol to tvoj nápad. Tak ma pekne nažhavený počkáš doma, mužíček.“
„Tak mužíček, hovoríš?“ mrmle s perami pritlačenými o môj krk. Telo pritisne bližšie k môjmu a pevnejšie ma oblapí okolo bokov. „Takto?“ spýta sa kým sa ku mne tlačí aby mi pekne predviedol ako veľmi pripravený môže byť.
Och, ešte chvíľu a neodídem z domu nikdy. Koža sa mi topí, míňa sa mi dych a tak sa len dychčiac snažím nejaký lapiť.
To, že som sa stále nepohla berie ako súhlas a jemne mi začne zdvíhať tričko vyššie.
Môj mobil proti mne, ale asi plánuje nejaké sprisahanie lebo vždy v tej najnevhodnejšej chvíli sa z neho ozve zvonenie.
„Boris,“ zavzdychám mu porazenecky v rukách v snahe vymaniť sa zo zovretia. „Musím ísť.“ Vytancujem z jeho objatia a pribehnem k telefónu. O desať minút už naozaj vyrážam preč.
Keď sa zohnem aby som si obula tenisky, plesne ma jeho dlaň štipľavo po zadku. „Toto ti ešte spočítam, mladá dáma.“
Už sa ani neviem dočkať. Mám čo robiť aby som nespustila kabelku na zem a nevrátila sa do obývačky pokračovať tam kde sme prestali. Nerada mám niečo nedokončené a aj toto sa predsa ráta.
Za pár minút dobehnem na miesto, spolužiak už sedí v nákupnom centre a upíja zo svojho takmer prázdneho pohára kávu. „Už som si chcel objednať niečo tvrdšie.“
Zvedavo dvihnem ruku s hodinkami vyššie a modlím sa aby som nemeškala až tak veľmi. Ale nie, veru je to celkom dosť. Prisadnem si k nemu a nahodím nevinný pohľad, „prepáč,“ zatiahnem.
Pokrúti hlavou a snaží sa pri tom vyzerať vážne, „no neviem, neviem, kočka.“ Pár sekúnd na mňa naoko vážne pozerá a potom to už nevydrží a kútiky úst mu vybuchnú do smiechu.
Po ďalšej šálke kávy, ktorou som ho uplatila za trištvrte hodinové čakanie sa konečne poberieme poobzerať zopár kúskov.
Po vyše hodine máme už dosť, začíname byť otrávení, keďže sme ešte stále nekúpili ani jednu vec.
„Idem sa pozrieť dozadu, potrebujem tepláky, dobre moja?“ ozve sa, keď poskladá už asi stý sveter a uloží ho namiesto. Nepočká ani kým odpoviem a už je preč.
Kým zmizol prehrabávam sa medzi vešiakmi, už ani neviem čo presne hľadám no nechcem si priznať, že mi môj plán s nákupmi prestáva vychádzať. Zrazu, ale nájdem krásne šaty, trošku rajcovné no ako cena útechy sú bombastické. Zrakom hľadám svojho parťáka, ale ten sa kamsi podel a tak sa aj so šatami presuniem do kabínok sama. Prezlečiem sa do šiat  a vyjdem z kabínky smerom k veľkému zrkadlu. Obzerám sa z jednej strany na druhú, uhládzam si sýto červenú látku na bokoch, keď sa stanú rovno dve veci.
Prvý sa mi stratí dych, keď sa objaví len na dosah ruku za mojím chrbtom vysoká potetovaná postava.
Druhé sa mi zastaví srdce, keď sa čierne oči stretnú v zrkadle s mojimi a zvodný hlas zachrapčí len pre mňa, „pristanú ti.“