VIAC ČI MENEJ ✓

~2~

Je už takmer večer, o maličkú chvíľku sa krajina začne ponárať do šera ako to na začiatku leta býva ešte pomerne v skorých hodinách. Tak isto sa teplota mení ako na bežiacom páse. Kým rána sú mrazivé, cez deň pripeká ako v pekle.
Teraz večer teplota zas rapídne klesla, nohy i plecia ma začnú oziabať a tak vylovím z batoha tmavé sako z rána a prehodím si ho cez seba. Okamžite pocítim úľavu a spokojne pokračujem domov.
Znovu sa vraciam domov od nejakého plešatého týpka, no vlasy nie sú jedinou vecou, ktorá mu chýbala. Viete si teda predstaviť aká je asi moja nálada, keď som sa konečne blížim k nášmu domu čo je len za mak väčší ako krabica z lega. Blížim sa pomaly domov a nechávam sa učičíkať predstavou teplej deky a vyložených nôh. Začne mi vyzváňať zadok a tak z riflí vylovím telefón, ktorý mi takmer skydne na zem.
Na displeji sa usmieva Borisova kučeravá tvár.
Na pery mi unikne malý úsmev zatiaľ čo sa ešte pár sekúnd pozerám na jeho fotku kým hovor zdvihnem.
„Kedy prídeš, láska?" zahlaholí mi v mikrofóne jeho hlas. Aké milé, že sa po rande s iným mužom pýta či vôbec prídem domov.
Zanedlho sa donaťahujeme, nemusíme predsa trkotať spolu cez telefón, keď len o pár minút dorazím domov. Stačí, že celé moje kvázi rande sme si písali krátke správy, pokiaľ som ja musela na tajnáša schovávať mobil pod stolom a predstierať záujem.
Ťahám už doslova jednu nohu za druhou, keď sa mi od chrbta ozve jemne zachrípnutý chlapský hlas, „ahoj. Môžeš mi pomôcť?"
Zhurta sa zvrtnem na majiteľa toho zvodného hlásku, keď ma jeho tón zašteklí na celom tele.
Svet sa zaraz zabrzdí, akonáhle sa po prvý raz stretne môj pohľad s jeho. Ak som doteraz neverila v to, že celý vesmír môže v milisekunde zmeniť smer, ihneď to beriem späť.
Zaiste ste videli nejeden film, kde sa hrdinom stretol pohľad a zrazu ste hneď vedeli, že táto postava bude kľúčovou. A teraz je to tu.
Och bože, za chrbtom sa mi týči takmer dva metre vysoká postava s mocnými potetovanými rukami. Vyzerá ako mohutná skala, ktorá mi zatarasila cestu a nemožno ju obísť.
Ihneď ako vzhliadnem hore k jeho očiam srdce sa mi v hrudi rozbúši a ovalí ma horúčava. Ak by som bola predsa len postava vo filme toto by bol okamih kde by sa zrazu dramaticky zmenila hudba. Bim bam.
Prsty mi intuitívne vyletia k tvári a začnú na seba namotávať drobné pramienky vlasov. Cítim sa znovu ako pojašená pubertiačka, no ruky si robia svoje nezávisle od toho čo im vraví hlava.
Rovno preskočím zvyšné táraniny a prezradím vám, že i keď sa tento muž zjavil neočakávane, z čista jasna, dokázal ba aj len svojimi očami narušiť moju aj tak už naštrbenú rovnováhu.
Oči asi o milión odtieňov tmavšie od mojich sa sklonia nižšie ku mne a on zopakuje otázku.
Ako v tranze mu hľadím na pery, no slová nepočujem. Zachytím len poslednú časť vety, zvyšné slová odplávali do stratena. Ako tak zo seba vytisnem niekoľko viet, ktoré podľa môjho skromného úsudku aj tak nedávajú dohromady nijaký zmysel, no som natoľko zmätená, že na viac sa nezmôžem. Len by som sa domotala ešte viac.
Ak môže existovať boh, tak toto je on. Je tak dokonalý až mi takmer tečú sliny prúdom k nohám.
Už ozaj neviem čo hľadal, viem len že sa ma pýtal na cestu nevedno kam.
Do toho istého neznáma s ním putovali aj moje myšlienky, keď napokon poďakoval a odišiel.
Nepredstavil sa, načo by aj. Ako sa pri mne z čista jasna objavil, tak aj zmizol. Prešlo možno maximálne desať sekúnd kým jeho statný chrbát zmizol za najbližším rohom.
Presne toľko trvalo aj moje zízanie na jeho vzďaľujúcu sa postavu. Obyčajne sa nesprávam ako trafená hus, ale dnes som sa teda ozaj prekonala. Čo to doparoma malo byť? Div som mu neoslintala od údivu celú tvár. Ten si o mne musel určite pomyslieť svoje. Ak by v takej chvíli bol pri mne Boris asi by som dnes zažila aj svoj posledný deň ako zadaná.
Toto bol veru poriadny trapas. Asi mi už sakramentsky musia liezť tie podivné stretnutia na mozog inak by sa mi nič takéto nestalo, aj keby sa predo mňa postavil nahý.
Stále aj tak nerozumiem prečo vlastne musím postupovať také utrpenie. Doposiaľ mi to ešte nič neprinieslo, jedine skôr naopak. Táto somarina si odkusuje z môjho zdravého rozumu ako taká poriadne nacicaná pijavica.
Napravím si batoh lebo mi začal zliezať dolu plecom a pokračujem domov. Nohy mám v teniskách zgniavené, zase si ich prestávam cítiť. Celodenné behačky mi robia kvalitne krvavé otlaky na pätách, sťaby som bežala minimálne maratón.
No toto nebude môj najväčší problém. Ale o tom radšej teraz pomlčím.