VIAC ČI MENEJ ✓

~17~

Sklopím oči a zachichocem sa ako malá školáčka. „Chceš tancovať v záhrade?“ Plne si uvedomujem, že na niečo také nie som správne oblečená, mám na sebe predsa len starý sveter a legíny. I vlasy po celom dni vypovedali poslušnosť a stoja mi okolo hlavy ako ostne dikobraza.
Jeho pery opreté o moje sa, ale aj tak uškrnú. Potiahne si ma bližšie k sebe, aj keď to už viac nejde a so smiechom odpovie, „že váhaš.“
Rukami sa mu teda zavesím okolo krku a nechám sa pomaly viesť. S hlavou sklonenou na jeho pleci sa pokojne pohupujem zo strany na stranu, kolíšem sa spolu s ním úplne mimo rytmu piesne, ktorá hrá ticho v pozadí. Úplne vypustím myšlienku na okolitý svet z hlavy a zavriem oči.
Keby nás teraz niekto pozoroval musel by si myslieť, že sme dvaja blázni. Stojíme v strede terasy a vo večernej tme tancujeme popri bzukotu starého rádia. Bláznovstvo či romantika, nemám poňatia čo z toho viac vystihuje túto chvíľu.
Uvedomím si, ale že mi je to jedno.
Nech vyzeráme akokoľvek bláznivo či hlúpo, čo koho do toho? Viac či menej je to len a len naša chvíľa, ktorej čaro nemožno prerušiť.
Dvihnem hlavu, čo mi oťažieva na jeho ramene a pokúsim sa v tej tme znovu nájsť jeho oči.
Tma je, ale za tie minúty hustejšia a už sa farba jeho očí ťažko rozoznáva. Namiesto svojich hrejivých odtieňov sa lesknú od svetla čo sa mu slabo odráža z vnútra domu. Prstami mi pomaličky nadvihne bradu. Nečaká na povolenie, nepotrebuje ani len slovko a prisaje sa mi k ústam. Vždy si okamžite vezme čo chce, taký bol náš prvý bozk, ani tento nie je výnimkou.
S povzdychom pootvorím pery a jazykom nájdem ten jeho. Zakvačím sa mu prstami do kučier priťahujúc si ho ešte bližšie. Pokúšam sa čo najviac priblížiť, ako keby to bolo vôbec možné.
Borisove pery sú sladké od vína, bozkávajú ma náhlivo akoby ma neochutnali už celú večnosť.
Bozk je sladký, vzrušujúci a neviem sa ho nabažiť. Už mu ticho vzdychám v náručí, no nedbám.
Keď sa odo mňa napokon odlepí, lapajúc dych ma jemne pohladí po líci.
Zrazu dostanem potrebu mu povedať, „ľúbim ťa.“
„Aj ja teba,“ opätuje mi vyznanie a s rukou uchopí tú moju. Znovu ma odvedie naspäť k hojdačke. Dvihne zo zeme deku a podá mi ju.
Tentokrát si sadnem k nemu bližšie, plecom sa opieram o to jeho a deku nám prehodím cez nohy. Zoberiem si ponúkaný pohár, po ktorý sa natiahol a čakám kým mi doleje.
Neviem ako dlho sa rozprávame, ani jeden nevníma čas. Zrejme je dosť neskoro a obaja ráno musíme vstávať, no nik z nás nechce tento okamih pokaziť.
„Počkaj chvíľku,“ zrazu zamrmle a podá mi pohár.
Prekvapene dvihnem obočie, „čo je?“ opýtam sa no nedočkám sa odpovede.
Za pár sekúnd zmizne v dome, ihneď ale aj vyletí von a drží v ruke onú čokoládu. „Dáš si?“ Naspäť si ku mne sadne a odlomený kúsok mi vloží do úst.
Kým sa mi roztápa na jazyku zrazu mi na perách pristanú tie Borisove. Oblejem si sveter zvyšným vínom, ale kašlem na to.
Už sme vypili zrejme celú fľašu, sedíme vonku pomerne dlho.
Postavím sa hneď ako sa odo mňa odtiahne a začnem zbierať veci. Po toľkom víne je mi príjemne teplo, no nepotrebujem sa ráno zobudiť chorá a tak je správny čas ísť už dnu.
„Nechaj to tak,“ zapradie mi pri uchu laškovne jeho hlas. Položí mi hlavu na krk a pošteklí ma svojou hrivou.
Naskočia mi na chrbte zimomriavky, keď mi hravo uchopí boky. „Hmm,“ ozve sa mi z pier duchaplné zamrmlanie.
Ruky má zas neposlušné, už ide všetká romantika bokom.
Začnem sa znovu chichotať a na oplátku za to dostanem plesnutie po zadku. Dosť to zaštípe a tak zhíknem, „héj!“
Boris sa mi za chrbtom zasmeje tiež. S dlaňami na mojich bokoch ma tisne rýchlo dovnútra.
Zohnem sa aby som odpojila rádio zo zástrčky čo za mnou vyvolá nervózne zavrčanie. Musím sa spokojne uškrnúť a už sa bez protestov nechám natlačiť do domu.
Ani ráno neviem slovami opísať čo sa dialo potom. Hneď ako sa prebudím, uvedomím si, že sa zoširoka okamžite usmievam. Som taká spokojná ako už dávno nie. Dobrú náladu mi ani nepokazí jemné dunenie hlavy po tom koľko som v noci vypila.
Otočím sa na bok, no Boris nie je pri mne. Z kúpeľne sa ozýva šum vody a jemné popiskovanie. Blázon!
Pomaly sa posadím a zistím, že bolesť hlavy je takto silnejšia. Musela som zrejme zaspať do práce, večer som mala natoľko zamestnané ruky i myseľ, že mi ani len nenapadlo nastavovať si ešte aj budík. Rozhliadnem sa okolo či neuvidím svoj mobil, nech zistím koľko je hodín, no nikde nie je. Zrejme bude ešte stále v kuchyni. Na opačnej strane postele, ale uvidím ten Borisov a tak sa poň natiahnem. Chvíľu mi nedochádza aká sa mi naskytla príležitosť, dôjde mi to až keď sa takmer dotknem displeja a on sa rozsvieti. Mohla by som doň nazrieť a odpovedať si na niektoré otázky sama.