VIAC ČI MENEJ ✓

~23~

Nestihnem sa ani ozvať, keď sa ozve Damienov chrapľavý hlas, „no konečne.“
Okamžite sa mi rozbúši srdce a vybaví sa mi pri počutí jeho hlasu ihneď jeho tvár tak verne akoby stál rovno vedľa mňa. Usmejem sa a už otváram ústa, že mu odpoviem, keď zamrznem na mieste. Svet sa mi roztočí pred očami, keď si uvedomím, že on nevolá mne. Zvieram v meravých prstoch predsa Borisov mobil a nie ten môj.
Tentokrát, keď sa mi podlomia kolená je Damien len na druhej strane linky a nemá teda možnosť zachytiť ma. Nohy ma zradia tesne predtým ako sa zveziem na zem k posteli. Okamžite ma začne páliť rameno, ktoré z celej sily narazí o roh nočného stolíka. Drobnosti z neho po otrase popadajú na parkety a roztrúsia sa mi okolo nôh. Ako v spomalenom zábere pozorujem s rukou šúchajúc si ranu ako padá na zem aj dopoly plný pohár vody a po dopade sa rozbíja na drobné kúsky. Kvapôčky vody sa mi rozpijú na látke županu a úlomky skla sa rozprsknú na dlážku s hlasným cinkaním, no mne je to jedno. Hruď mi zviera akoby moje srdce niekto držal v pästi a čochvíľa sa ho chystal rozpučiť.
„Haló?“ ušami sa mi rozleje zmätený hlas z mikrofónu.
Nechápajúc hľadám odkiaľ pochádza, vôbec si neuvedomujem, že v prstoch druhej ruky stále zvieram telefón.
Zalapám po dychu, keď sa ozve vzápätí znovu, „čo sa tam deje?“
Nebyť chaosu v mojej hlave bola by som sa aj na jeho kvázi obavách zasmiala. No hrdlo mám vyschnuté, vyprahnuté až ma škriabe, ani keby chcelo nevydá zo seba ani hláska. Za to oči sú čoraz vlhšie, postupne sa totiž zalievajú trpkými slzami.
Akoby ten zradca na druhej strane pochopil čo sa stalo lebo zrazu napoly takmer zdesene šepne, „Laura!“
Počuť z jeho úst moje meno zabolí akoby mi rovno strelil na obe líca facku. Zašmátram voľnou rukou po zemi v snahe nájsť oporný bod aby som sa vytiahla naspäť na nohy. Dlaňou narazím na črepy, z ktorých sa mi rovno jeden ostro zadrie pod kožu. Nedbám, ale naň a aj tak pokračujem v ceste nahor. Zrazu je postavenie sa na nohy ťažšie ako kedykoľvek predtým. Čo by som dala za horúce dlane čo by ma vytiahli hore ako pierko a dotykom mi rozpálili kožu. Hneď ako si na ne spomeniem ma začne páliť každý milimeter tela, každý kúsok, ktorého sa jeho prsty kedy dotkli. Vypaľuje mi aj na diaľku neviditeľné cestičky na koži a skúša ju.
Zrazu sa ozve štrngot od vchodových dverí, čo sa rozoznie tichom hlasnejšie než výstrel.
To je ten impulz, ktorý ma preberie a plynulým pohybom sa rýchlo zdvihnem. Ruka s mobilom mi zamieri k ústam aby som mohla povedať len prosté, „áno,“ a spustiť mobil na plachtu odkiaľ som ho pôvodne vzala. Neobťažujem sa vypnúť hovor alebo čakať na Damienovu odpoveď, to mi už príde v tejto chvíli nepodstatné. Rovno vyrazím napred smerom ku vchodovým dverám.
Boris stojí nevedomky pri dverách, ktoré zabuchol pred sekundou nohou. V jednej ruke má plnú tašku, z ktorej vykúkajú potraviny.
Postavím sa pred neho ako nejaká amazonka, len v župane a so strapatými vlhkými vlasmi rozviatymi po pleciach.
„Ahoj, miláčik,“ prihovára sa mi s úsmevom a už sa za mnou naťahuje.
Namierim na neho rozohnene prst, „ty!“
Ani nestihnem kričať, ziapať, či nadávať lebo pustí tašku zdesene na zem a priskočí ku mne. Chytí mi namierenú ruku do oboch dlaní a zľahka ju skúma s otázkou na perách, „čo sa ti stalo?“
„Nič,“ odseknem. Vôbec som si neuvedomila, že mi z dlane tečie pomedzi prsty slabý pramienok krvi.
Drzo ma schmatne za lakeť a bez okolkov ťahá do kuchyne. „Akože nič,“ vrhne na mňa rýchly pohľad, v ktorom má hnevu na rozdávanie.
Nerozumiem prečo sa hnevá viac než ja, vonkoncom na to nemá právo, no mlčím. Bez reptania ho nechám nech mi vytiahne z kože črep a poutiera dlaň vlhkou utierkou. Pekelne to štípe, no ani nemuknem.
Táto situácia mi príde komická, sedím na stoličke a muž, na ktorého chcem kričať predo mnou kľačí a ošetruje mi ranu. Stará sa o povrchné zranenia kým tie pravé a hlboké rany sa skrývajú v mojom vnútri.
Až keď mi ranu zaviaže, keďže leukoplastom ju celú nezakryl mi znovu ustarostene pozrie do tváre. Zopakuje, „čo sa stalo?“
„Volal ti Damien,“ poviem odrazu prosto. Načo kopec zbytočných slov, načo milión viet, keď je to zjavné. Celý čas o ňom vedel, pozná ho. Neexistuje žiadne vysvetlenie prečo by mu len tak náhodou volal.
Prikývne, „aha.“ Ako vždy viac nepovie.
S kamennou tvárou prikývnem aj ja. Položím mu len zopár otázok a na všetky len ticho pritaká. Srdce sa mi pri každom kývnutí jeho hlavy láme, no položím mu ešte jednu otázku, „ty si ho za mnou poslal?“
„Áno,“ kývne aj tento raz. Opätuje mi môj pohľad plný výčitiek a so zlomeným výrazom dodá ešte niečo, „no ja som ti ho nekázal pobozkať, Laura.“
Táto veta srdce zrazu zlomí obom.