VIAC ČI MENEJ ✓

~14~

Z nejakých nepochopiteľných príčin ma to zamrzí, ozaj neviem prečo.
V jednej sekunde sa usmieva a zrazu bum, úsmev mu primrzne k tvári a stavila by som všetky drobné z peňaženky, že mu oči potemneli minimálne o ďalší odtieň ako zvyčajne.
Čo som si vôbec myslela, keď som sem prišla, veď je to prakticky jeho územie a ja som sem prišla akoby nič. Je priam logické, že som ho tu stretla, či nie?
Prepaľuje ma pohľadom, div že ma ním nevytlačí von z dverí. Čo má zrazu ten muž za problém? Pokiaľ je mi známe nemá vlastnícke práva na túto kaviareň ani na priestor okolo.
Odlepím od neho oči a prejdem na druhý koniec pultu po svoju kávu. Zoberiem si od čašníčky vriaci nápoj a bez toho aby som znovu očami zablúdila k Damienovi si sadnem na svoje miesto, chrbtom k nemu. Pomaly aby som si nepopálila pery posrkávam zo škoricovej peny a nechávam si tú sladkú chuť rozplývať na jazyku. Dosť ma vábi otočiť sa, aspoň na malú sekundu sa pozrieť či sa na mňa stále pozerá ale ten kúsok rozumu čo mi zostal mi v tom zabráni.
„Laura?“ ozve sa mi nad hlavou.
Zdvihnem hlavu od nápoja a uvidím silnejšieho chlapa, s ktorým som si niekoľko týždňov po troške písala. To jemu som včera večer napísala správu so žiadosťou o stretnutie napriek tomu, že som jeho pozvanie predtým niekoľko razy najprv odmietla. Niečo mi na jeho správaní nesedelo, no keď na neho teraz pozerám nevidím nič nezvyčajné. Pokyniem mu nech si prisadne.
Zloží si bundu na stoličku a posadí sa oproti mne. „Dosť si ma prekvapila, keď si ma zavolala von.“
V duchu sa musím priznať, že som prekvapila aj samu seba no som ticho. Mám pocit, že som mu napísala asi len z trucu. „To snáď nie,“ zasmejem sa.
Rozprávame sa niekoľko minút, rozhovor na moje prekvapenie plynie celkom fajn.
Snažím sa nevnímať fakt, že kdesi za mojím chrbtom celý čas stojí Damien. Vôbec netuším či na mňa aspoň raz pozrel od kedy sedím chrbtom k nemu no krk ma nepríjemne páli ako keby ma ozaj celý čas uprene pozoroval. Bože, čo si to tu zas len namýšľam?
Muž oproti mne sa na niečom čo som povedala zasmeje a rukou si prejde po na krátko ostrihaných vlasoch. Je trošku silnejší no nie tučný, pôsobí takmer ako nejaký týpek pred klubom čo vyhadzuje ľudí von.
Zamiešam spodok už studenej kávy a lyžičkou naberiem kúsok spadnutej peny na dne pohára. Samozrejme by to nebolo ono keby mi troška z nej nespadne tesne k výstrihu a rozpije sa na látke trička.
Oči oproti mi tentokrát uprene skočia do výstrihu a spočinú tam dlhšie ako predtým.
Keďže mi ten chlípny pohľad príde nepríjemný postavím sa s úmyslom ísť si to vyčistiť. „Hneď som späť,“ usmejem sa na neho.
„Jasné,“ prikývne.
Na záchodoch sa snažím vlhkou servítkou odstrániť škvrnu dolu no aj tak po nej zostane menší vlhký fľak. Asi s tým veľa neurobím a tak to vzdám a vyjdem von. Ani sa nenazdám a silné horúce ruky ma stiahnu do rohu a prilepené prsty o moje plecia ma pritlačia k stene.
Vôbec som si neuvedomila, že na mňa pred dverami ktosi čaká.
Prepadne ma tak náhle až sa mi rozvibruje vnútro.
„Mala by si ísť domov,“ zavrčí mi do tváre svojím chrapľavým hlasom.
Nechápavo vzhliadnem k jeho namosúrenej tvári a s jemným strachom mu pozriem do očí. Srdce sa mi roztlčie ako o preteky, keď si uvedomím, že Damienove telo je tentokrát na mne prilepené do posledného milimetra. „Daj mi pokoj,“ ozvem sa slabým šeptom netušiac aký má so mnou tento chlap problém. Čo si to vôbec dovoľuje?
„Nie je to typ pre teba,“ zamrmle nahnevane.
Nechápem čo to do neho vošlo a prečo ho tak dráždi s kým tu vôbec som. Som pre neho úplne cudzia žena, nemá najmenšie právo aby sa správal takto podráždene a vyčkával na mňa za rohom.
Ako keby si zrazu uvedomil ako sa na mňa pritíska urobí malý krok vzad no stále ma drží za plecia.
„Pusti ma,“ zamračene sa ho od seba pokúsim odtlačiť.
Damien mi však len schytí zápästia a dvihne mi ich k hlave. „Laura!“ tón jeho hlasu ma zamrazí až v kostiach.
Skúsim to znovu, „pusti ma!“ Tentokrát to poviem hlasnejšie i istejšie.
Prekvapivo ma poslúchne a nechá moje ruky skĺznuť dolu.
Vyvedená z miery z toho čo sa tu vlastne deje na neho len ďalej zanovito zízam. Nechápem kde sa v ňom vzala taká prudká reakcia a čo ju spôsobilo.
Ako si to vôbec dovoľuje? Nemal by sa ma dotýkať vonkoncom nie žiarliť či mi niečo zakazovať.
„O čo ti, do pekla, ide?“ odstúpim od steny a nechám medzi nami dostatočný odstup.
Očami mi prejde po výstrihu. „Prečo si sem prišla s takým šašom? Tomu ide len o jedno.“
„Vážne?“ zasmejem sa, no znie to dosť hystericky.
Oblizne si peru a vráti sa k mojim očiam.
Takmer ma z jeho pohľadu a jeho reakcie zahreje na tele kým zas neotvorí ústa.
„Ak potrebuješ pretiahnuť obliekla si sa dobre,“ zahlási kým na mňa nasrdene škúli.
Rozhorčene sa na neho ešte viac zamračím, celé omráčenie z jeho dotykov je razom preč. Neviem ako, no zrazu mi ruka vyletí hore a pristane mu na líci.