VIAC ČI MENEJ ✓

~19~

Boh mi je svedkom, že som sa Borisovi snažila vysvetliť všetky svoje dôvody prečo v tom viac nechcem pokračovať. Zvažovala som všetky pre aj proti, verte či nie, trištvrte bolo proti, ale napokon som urobila to čo vždy. Ako psík som sklopila uši a nechala to tak. Dva mesiace, v poriadku, to nie je už tak veľa. Zopár razy pôjdem von a potom nastane vytúžený kľud. Pokoj, ticho a voľné večery. Až neuveriteľná predstava. Aby ešte nenastal moment, keď mi budú dva mesiace málo.
Napokon som po dňoch voľna zavítala aj do práce.
Keď sa za oknami zvečerilo a prakticky šero oznamuje, že sa blíži čas odchodu, pristane mi na pleci čiasi ruka.
Skoro od ľaku vyskočím tri metre do výšky, keďže sa práve lomcujem s tlačiarňou a pokúšam sa prísť na dôvod prečo znovu nefunguje. Zmätene sa otočím a zrak mi padne na môjho nového kolegu.
„Prepáč, nechcel som ťa vyplašiť,“ usmeje sa pričom hanblivo vycerí zuby.
Milo pokrútim hlavou, „nič sa nedeje,“ poviem aj keď som kvôli nemu takmer skolabovala. Nemôžem nového kolegu odplašiť v prvý týždeň a tak pridám ešte jeden úsmev napoly úst.
Prekvapivo sa z toho vykľulo pozvanie na pohárik po práci.
Celkom som nepochopila či ma pozýva na rande alebo som len namyslená krava, no keďže ideme viacerí, súhlasím. Boris je aj tak vonku s bohviekým a tak by som len sedela doma a dumala nad tým či má dotyčná veľké prsia alebo guľatý zadok. Ešte moment by trvala táto dohoda a moje polemizovanie nad jeho „kandidátkami“, že by sa zo mňa koniec koncov isto stala lesbička.
Na moje nemilé prekvapenie sa naša skupinka automaticky vyberie na miesto kam som sa už nehodlala nikdy viac vracať. Blížime sa ku kaviarni z tej strany, kde ma čiesi dlane držali a vypaľovali mi v daždi značky na koži i v mysli.
Už pár metrov pred dverami v tme rozoznám stenu, o ktorú som sa opierala a líca mi začnú horieť. Chvalabohu je tma a je slabá šanca, že si to niekto všimne. Za denného svetla, keď som tu bola naposledy mi ten múr nespôsoboval zimomriavky na rukách či intímnych miestach. Bože môj, zdravý rozum sa mi celkom isto stratil a z diaľky mi máva na rozlúčku. Som ako na hojdačke, jeden deň je ako zvyčajne a chúlim sa v Borisovom náručí a v niektoré dni celkom nečakane stratím vlastný úsudok pri pohľade na obitý kus tehly. Dočerta s tým!
„Tu máš,“ podá mi chalan čo ma sem vytiahol pohár horúceho čaju a pred seba postaví jeden tiež.
Keďže je hrnček stále vriaci, využijem čas pokiaľ bude chladnúť na to aby som sa ho čo to povypytovala. Za skoro týždeň čo som nebola v práci som nemala možnosť sa s ním ani len zoznámiť a tak to musím dohnať.
Po hodinke osamieme lebo sa každý rozuteká domov, nikomu sa nechce vonku mrznúť viac ako je potrebné. Zostaneme tam sedieť len my dvaja.
Mne to vôbec po mesiacoch randenia ani za mak nepríde divné, zostanem tu teda sedieť a pokojne pokračujem v rozhovore. Cítim sa v jeho prítomnosti celkom príjemne, konečne oproti mne sedí muž, s ktorým rozhovor aj plynie a nie len nudne stojí na mieste.
Zrazu sa otvoria dvere, dnu sa k nášmu stolu privanie studený vzduch z ulice.
Nemusím sa ani otočiť aby som vedela, že je to on. Na krku ma zašteklí studený vánok, no cítim aj akúsi nepochopiteľnú zmenu, čo s prievanom nemá nič spoločné.
„Laura,“ ozve sa už známy chrapľavý hlas kdesi vysoko nad mojou hlavou.
Zdvihnem zrak a oči sa mi stretnú s temnotou oproti.
Prvýkrát sa zamyslím nad tým ako je vôbec možné mať oči až tak nekonečne hlboké a čierne. Nemal by mať na niečo také povolenie? Predsa len, oči môže používať ako smrtiacu zbraň, stačí mu len opätovať pohľad.
Dostanem zo seba akési mrmlanie, „ehm, ahoj.“
Viac mi nepovie, len si ma zamyslene obzrie od hora dolu a potom s veselým žmurknutím odíde k baru.
Rozhodnem sa, že už som vonku dostatočne dlho a nie je správne zdržiavať sa vôbec v Damienovej prítomnosti. Ešte by som mohla prísť o rozum. Rozlúčim sa s kolegom a rýchlo sa poberiem domov. Aspoň sa o to pokúsim, kým ma nevyruší hlas.
„Znovu utekáš?“ Stačí mu pár krokov aby ma dobehol a zastane len kúsok odo mňa.
Stojíme priam na milimeter presne tam kde minule a vzdorovito si hľadíme do očí.
Teda o vzdor sa pokúšam viac či menej len ja, Damien ma len bez pohybu pozoruje. Zrazu napriahne ruku a začne sa mi hrať s prameňom vlasov.
Nakrúca si ho na prst a mňa ide z jeho prstov tak blízko pri mojej tvári poraziť. Na sucho prehltnem, „mala by som?“ opýtam sa. Samu tým prekvapím, keď sa vo mne na otázku nazbiera dostatok odvahy.