VIAC ČI MENEJ ✓

~20~

Usmeje sa až mu od radosti zasvietia aj oči. „ Možno,“ odvetí.
Ďalší krok, ktorý urobí ma prinúti cúvnuť aby sme sa nezrazili telami. Keď urobím, ale ďalšie dva chrbtom vrazím do steny a uvedomím si, že moja úniková cesta zmizla.
Damien sa naďalej len usmieva. Priblíži sa na toľko aby medzi nami odstránil aj zvyšný priestor, stačilo by aby sa zhlboka nadýchol a hruďou by sa dotýkal tej mojej.
A z toho idem zošalieť. Utešujem sa myšlienkou, že je medzi nami vrstva oblečenia. Vďaka bohu je chladno a mám na sebe hrubšiu bundu.
Stále nepúšťa prameň mojich vlasov, prstami sa občas obtrie o moju pokožku.
Koža mi pod jeho letmým dotykom brní viac ako keby zo mňa v posteli práve vyhrkal život.
„Celá horíš,“ vysloví tichým šeptom tak aby som ho počula len ja. Jeho tichý hlas tesne pri mne pôsobí až zlovestne.
Zimomriavky sa mi rozbehnú po rukách a chĺpky na predlaktiach sa zježia natoľko až ich takmer vidno aj cez bundu. Napriek tomu, že sa trasiem je mi horúco ako keby som poslednú hodinu bežala maratón.
Vsunie ruku medzi mňa a onen múr a položí mi ju na chrbát. Pevne ma uchopí a pritiahne si ma k sebe. Jednou pevnou dlaňou tlačí moje telo k svojmu, až sa za jeho mocným a vysokým telom musím strácať. Prvýkrát je jeho dotyk jemný, priam až láskavý ak to nie je príliš odvážne tvrdiť. Vždy na mňa tlačil ako besný s pohľadom dravca alebo som mu musela padať doslova k nohám. Teraz ma, ale drží nežne, takmer ako plachého motýľa čo by mu mohol uletieť.
On to nevie, no nemá sa čoho báť. Aj keby sa znovu rozpútal dážď, ako keď sme tu takmer rovnako stáli prvý raz, nepohla by som ani brvou. I cez vrstvu bundy cítim pevné telo, či každý jeho nádych. „Damien,“ vytisnem pomedzi pery jeho meno.
Akoby som vyslovila tajomné zaklínadlo, oblizne si pomaly spodnú peru.
Sledujem jeho jazyk ako zhypnotizovaná, až kým mu nezmizne znovu v ústach. Rozšíria sa mi oči, keď sa skloní nižšie.
Oči má zaklinené v mojich, šibalsky mu svietia akoby sa zrazu dozvedel úžasnú správu. Usmieva sa kým mi začne pohľadom blúdiť po tvári. Keď zastane na mojich perách dozviem sa dôvod jeho potešenia, „tak si mi ešte nepovedala.“
Usmejem sa lebo nedokážem skryť ako sa mi jeho nadšenie pozdáva. Znovu vyskúšam ako chutí jeho meno na jazyku, „Damien,“ šepnem kým mu opätujem pohľad, ktorý sa na moment vrátil od pier vyššie.
Prudko sa nadýchne a zavrčí. Druhá ruka mu vystrelí a chytí ma žeravými prstami zozadu za krk.
Takmer mi vyskočí srdce z hrude, cítim jeho dych na pootvorených ústach, očakávam bozk, ktorý ale neprichádza.
„Neprovokuj ma, Laura,“ mrmle. Tvári sa ako keby bojoval s chuťou pobozkať ma no niečo mu v tom bránilo.
Pohnem sa kúsok bližšie k jeho tvári, keď celkom bez rozumu šepnem „prečo?“
Okamžite zmiznú jeho dlane čo ma doteraz niekoľko minút držali v zajatí. Dokonca odo mňa odstúpi o pár krokov ďalej, mykne ním akoby si popálil prsty.
Ja hlúpa! Nechýbalo veľa a spravila by som niečo čo by som už len tak nevrátila späť. Pobozkala by som ho, uprostred ulice i úplne bez kúska hanby.
Damien sa mi na pár sekúnd otočí chrbtom. Už myslím, že zase zmizne bez slova preč, keď sa tak isto prudko vráti ku mne ako sa pred momentom odtiahol. „Toto už viac nerob!“
Trucovito otrčím bradu a otvorím ústa, že mu čosi odvrknem no ihneď ich naprázdno zaklapnem. Neviem či by som v takomto rozpoložení vedela zosnovať čo len jednu zmysluplnú vetu.
„No tak vidíš,“ zamračí sa na mňa.
Vonkoncom jeho správaniu ani rečiam nerozumiem. Veľa vecí čo sa medzi nami dejú pochopím neskôr, no teraz len zmätene pozorujem jeho tvár a snažím sa po troche prísť k rozumu. Ako som, ale spomínala, ten zrejme odišiel už dávno, pradávno.
Vloží si obe ruky do vreciek nohavíc a chvíľu ma mlčky pozoruje. Vyzerá ako keby nad čímsi uvažoval, ale potreboval si aj on najprv poprehadzovať myšlienky do správneho poradia.
Keby som len vedela skôr, čo všetko mu v tomto momente išlo hlavou.
„Prestaň ma vyzliekať očami.“
Takmer mi oči vyletia z jamiek. „Nenamýšľaj si,“ zamrmlem takým tónom, že tomu neverím ani ja sama.
Nadvihne obočie a do tváre sa mu vráti štipka z predchádzajúceho úsmevu, „vážne?“
Vôbec vám nemusím vravieť, že nech by povedal hocičo, pravdu má on. Ozaj mi srdce tlčie ako o preteky, keď ho vidím, ťahá ma k sebe ako magnet. Keby ma hocikedy pobozkal či aj odtiahol k najbližšej uličke, nechala by som ho.
„Naozaj si myslíš, že dokážeš byť pri mne?“ pokračuje a prstom mi pošteklí krk. Dlaňou prejde po línii boku, „že dokážeš odolať a nepobozkať ma?“ Na tvári mu vládne namyslený, škodoradostný úsmev, no právom.
Nie! Miliónkrát, nie! Nedokážem to a vieme to obaja. Pokúsim sa prinútiť beztak hlavu k prikývnutiu. „Áno.“
Uškŕňa sa akoby nado mnou v niečom vyhral, „tak mám pre teba návrh.“