VIAC ČI MENEJ ✓

~8~

Stojím bez pohnutia a vpíjam sa mu do očí aspoň minútu kým sa odvážim otočiť. „Čo tu robíš?“ opýtam sa ho šeptom.
Damienove oči mi pomaly skĺznu po tele, uhladia nimi každý záhyb látky a až keď sa cítim ako nahá vrátia sa späť k mojej tvári. Urobí pomaly malý krok vpred, zastaví tak tesne pri mne, že medzi nami zostane len centimeter priestoru. „Cítim ako sa chveješ,“ povie odrazu a nakloní sa ešte bližšie. Palcom mi prejde po brade, krku až ku priehlbine medzi prsiami. Priloží mi na to miesto dlaň a prstami druhej ruky ma pevne uchopí za tvár. Jemne mi dvihne bradu až kým sa mu znovu nepozriem do očí. Oblizne si spodnú peru a vzdychne si, „srdce ti ide vyskočiť z hrude.“
Div, že sa pri jeho vzdychu nesklátim na zem. Očami hlcem jeho vlhké pery a zase strácam zdravý rozum. Vnútri sa mi mecú všetky rôzne protichodné pocity, až na okamih zabudnem, že sa ho nesmiem vôbec dotýkať. Rýchlo zaspätkujem preč, cúvam čo najďalej od neho kým ma, ale nezradia nohy a nepotknú sa jedna o druhú.
Neverili by ste aký je ten muž šikovný. Zakaždým, keď padám je natoľko blízko aby ma mohol chytiť.
Keby neletím k zemi ako vrece zemiakov, mohla by som povedať, že som sa znovu ocitla vo chvíli ako vystrihnutej z romantického filmu.
Razom je Damien pri mne, jedným krokom prekoná vzdialenosť medzi nami, ktorú som sa snažila vytvoriť a v poslednej sekunde ma oblápa rukami okolo chrbta. Jeho vysoká postava sa mi týči nad hlavou ako maják. Pritláča si ma k hrudi tak silno až mi horí z jeho tepla každý milimeter pokožky. Tak silno až by sme sa mohli spojiť v jedno. „Laura,“ znovu zachrapčí moje meno potichu, tíško ako keby mu len náhodou uniklo z úst.
„No tu si, kočka,“ zaznie hlas môjho spoločníka spoza Damienovho chrbta a čaro okamihu je razom preč.
Okamžite mi očervenejú ešte viac líca i korienky vlasov. Môj hlúpy mozog si raz dva uvedomí v akej sa ocitol situácií a zvažuje čo urobiť. Verte či nie, ako prvé mi vôbec nenapadne odtiahnuť sa z Damienovho zovretia.
On ma pustí sám od seba, znovu si ale najprv pomaly oblizne provokatívne peru a žmurkne na mňa. Takmer ma porazí, keďže som to videla len ja. Už beztak musím nahodiť pokojný výraz, i keď sa práve vo mne rozpútala búrka, ktorú som na začiatku spomínala.
Bez jediného slova sa otočí a raz dva ho niet. Neobťažuje sa ani pozdraviť, zmizne tak rýchlo ako prišiel.
S hanbou sa pozriem na spolužiaka aby som odhadla aké škody som svojou nerozvážnosťou práve napáchala. Skúmam jeho tvár a snažím sa odhadnúť čo si asi myslí.
Obočie má nadvihnuté , no keď sa na neho pozriem pokúsi sa prekvapenie schovať. Odkašle si v snahe tváriť sa neutrálne a ukáže mi tepláky čo má v ruke. „Mám vybraté. Tie šaty berieš?“
Zvrtnem sa naspäť k zrkadlu a zadívam sa na červenú látku čo sa mi kĺže po stehnách. Zrazu ma každý milimeter kde sa ma tie šaty dotýkajú oziaba. Husia koža mi poskakuje po chrbte, keď na ne ďalej hľadím. Neviem sa rozhodnúť či ich chcem mať doma. Je mi jasné, že vždy, keď si ich oblečiem budem cítiť Damienove ruky na mojom chrbte a dych na perách. No je aj pravdou, že Borisovi by sa mohli páčiť tiež. Keď prídem domov v nich s radosťou môžeme pokračovať tam kde sme prestali, keď som odišla. Asi to napokon risknem a vezmem si ich.
Po desiatich minútach konečne spoločne nájdeme aj pár vecí, po ktoré sme dnes prišli.
Už som si myslela, že obídeme na prázdno a jediné čo mi zostane ako pripomienka dnešného dňa budú šaty na dne skrine. Prehodím si tašku do druhej ruky a opýtam sa, „nejdeme sa najesť?“ keďže som celkom po toľkom strese vyhladla.
„Ale platíš,“ zasmeje sa a rezkým krokom beží k najbližšej reštaurácií.
So smiechom pokrútim hlavou, „ako inak.“
Sadneme si za stôl a potichu študujeme jedálny lístok.
Po očku ponad neho sledujem spolužiaka sediaceho oproti. Od kedy ma našiel v kabínke prilepenú o cudzieho muža, nekomentoval to jediným slovom. No neviem či mu to nemám nejako vysvetliť, predsa len aj bez toho ma načapal v celkom trápnej, nepríjemnej situácií. Avšak s Borisom sa nepozná, tak aká je možnosť, či hneď ako sa rozlúčime nebude bežať za ním aby mu farbisto vylíčil ako ma vonku oblapkával iný chlap? Zrejme bude múdrejšie to nepripomínať a ak je aspoň percentná šanca, že na to zabudne, nechať to tak. Človek nikdy nevie.
Na chvíľu pri stole osamiem a v tom mi zapípa správa. Otočím mobil pred sebou nech si ju prečítam lebo si myslím, že sa ma Boris pýta kedy prídem domov aby sme mohli nadviazať kde sme skončili, no nie je to on. Číslo nepoznám, no keď si prečítam správu ihneď viem od koho je.