VIAC ČI MENEJ ✓

~1~

Ďalší pochmúrny večer sa pomaly končí a s ním chvalabohu aj moje ďalšie rovnako únavné rande. Už o päť minút utekám od toho muža po ulici dlhými míľovými krokmi čo najďalej, ani sa len neobzriem zo strachu, že by sa ma náhodou rozhodol nasledovať. Nohy v špicatých topánkach na opätkoch ma pália tak pekelne až si myslím, že mi prsty zrastú dohromady ak sa konečne nevyzujem. Ešte jedno rande naslepo a prisahám bohu, že skočím z mosta. Celé mesiace a týždne sa predvádzam v tom najlepšom oblečení a usmievam sa zoširoka ako slniečko na hnoji. Prisahám vačku, ale vždy to najväčšie lajno sedí oproti mne.
Na jednom pleci sa mi hompáľa veľká kabelka, v ktorej mám naprataný snáď celý obsah nášho domu a v druhej ruke mi reže prsty duo igelitiek zo supermarketu.
Verili by ste, že ten čudes ma vzal na schôdzu do potravín? Už nič horšie vymyslieť snáď ani nemohol, čudujem sa, že pri tomto skvostnom nápade mu nevybuchla tá napuchnutá hlava.
Nejaké plus z tejto schôdzky? Jedine tak, že som si popri tomto vynútenom rande mohla rovno nakúpiť suroviny na večeru pre mňa a môjho priateľa.
Áno, správne. Mám niekoho. Možno skôr ako ma odsúdite za radodajku alebo jednoduchšie, vypatľanú šľapku mali by ste vedieť jedno. Toto celé bol jeho nápad.
Nemám páru ako na takúto vznešenú vec vôbec prišiel, no aj po pár mesiacoch mám jeho suverénny ksicht pred očami. Môj ty bože, ešte aj to s akou vážnosťou mi tento nápad predniesol. Tváril sa akoby bol na nejakej posratej diplomatickej schôdzi.
Vraj „Lauri, je to pre naše dobro.“ Asi si viete predstaviť ako som na neho pozerala niekoľko sekúnd, ak nie minút, ako vyoraná myš, dobreže mi nevypadli oči.
Takto, začnem pekne poporiadku, rovno od podlahy či ako sa to doparoma hovorí.
Bola nedeľa, to viem nabetón, aj keď si myslím, že zatiaľ je to nepodstatné. Boli sme celý víkend doma, keď podvečer pri nejakej podivnej relácií Boris zahlásil, „mám nápad.“
Asi v tom momente som sa mala postaviť a odísť kadeľahšie keby som vedela čo bude nasledovať. Boris si asi napozeral veľa divných komédií alebo si niekde udrel hlavu, to neviem ani dnes, no ale naozaj ma požiadal aby som chodila na rande cirka raz týždenne s iným mužom?
„Chceš trojku, či ako to mám chápať?“ pýtala som so zhnusenou tvárou, keď si dal prestávku od vysvetľovania. Uznajte, čo som si mala myslieť?
Nakoniec som z toho všetkého pochopila toto: každý týždeň pôjdeme obaja s niekým na rande.
Pýtate sa prečo? Aj ja nerozumiem, prisahám vám to tu a teraz, úplne vážne. Aj po mesiacoch čo poctivo plním moju časť dohody v nej nevidím zmysel.
Vraj sme spolu od školy, čo ak sme spolu len zo zvyku? Čo ak by o mňa prejavil plný záujem iný muž, odolala by som? Preveríme si jednoduchou, „jednoduchou“ aby sme si dobre rozumeli, ohraničme to do extra veľkých zátvoriek, skúškou náš vzťah. Odskúšame si vzájomnú vernosť, skúsime nové veci, o ktoré sme bez rokov randenia počas štúdia možno prišli. Bude to korením, bude to sranda.
Viete čo? Nie je. Možno ak by naozaj chcel tú trojku alebo by som smela poriadne široko roztiahnuť nohy na týchto podivných stretnutiach, tak by som to prehodnotila. No isteže, dotyky, bozky, tým pádom aj zasúvanie, sú mimo hru.
Čo mi toto zatiaľ prinieslo? Boľavé nohy, boľavé kútiky úst od sileného úsmevu a do tretice boľavé uši od všetkých tých drístov čo musím počúvať.
Úprimne, netuším prečo mi toto Boris vôbec navrhol, tento nápad je naozaj hodný len nejakej druhoradej komédie, pri ktorej by som obyčajne zaspala. To som až taká všedná, že sa už pri mne nudí? Chce sa ma zbaviť, túži aby som ho z jedným z tých ultra nudných idiotov podviedla aby sa so mnou nemusel rozchádzať sám?
Odcupitám si každopádne cestu z obchodu domov a po zatresnutí dvier zložím nákup na zem.
Ako na zavolanie, Boris je do troch sekúnd pri dverách a s očami ako sova na mňa hľadí. „Ako bolo?“
No ako mohlo byť ty úd.
Odolám aby som nevyvrátila oči stĺpkom a úsečne odpoviem, „fajn.“
Nechápem prečo na mňa pozerá s toľkým očakávaním. Čaká príbeh o brutálnej jebačke a fajke v aute alebo čo do čerta vlastne chce? Ja sa na jeho stretnutia nevypytujem, bojím sa, že pri opise nejakého jeho rande by ma naplo a ovracala by som ten jeho začudovaný ksicht.
„Poď si oddýchnuť,“ vezme mi jemne tašku z rúk a odtlačí ma do obývačky. Čupne si k mojím nohám a zloží mi lodičky dolu.
S úľavou si vzdychnem, keď mi jemne dlaňou pohladí unavené nohy.
Usmeje sa a dvihne pohľad ku mne. Hnedé oči mu pod kučerami tmavých vlasom zaiskria, keď dlaňou vyjde vyššie a perami sa priblíži k mojim. Hravo mi zahryzne do spodnej pery a bozkom umlčí všetky moje rozbúrené myšlienky.
Keby som len vedela čo za tornádo sa mi hlavou preženie neskôr, tak ležím pod jeho perami aj o hodiny dlhšie.