Ophélia: Búrka nad Cordéliou

Starosti Sabrine

Možno ten ruch pred domom Amandinej rodiny nemal s Pánom Justice nič spoločné, no podľa ich dohody mali všetci utekať. Hrdlo jej vyschlo, veď stihla prečítať toľko slov. Ako to, že to Pán Justice nezastavil skôr, dovolil jej dostať sa tak ďaleko?

Nevedela kto každý ju počúval, čo si naozaj mysleli, no mohla si iba predstavovať nepokoj všetkých poslucháčov. Ako by sa cítila, keby niekto v tak populárnom vysielaní vyhlásil jej tajomstvo? Niečoho takého sa nemusela obávať, Pán Justice už všetkým prezradil, kto sú členovia Cordélijskej rovnosti. O'Sullivanová mala pravdu, ľudí nezaujímalo odhalenie členov Cordélijskej rovnosti. Zaujímala ich 'zrada' Pána Justice.

Ušli na to najhlúpejšie miesto, miesto, kde ich bolo logické hľadať. Jej matka, ktorá sa už dlhé roky ani nerozprávala so starkou, navrhla práve jej dom. Kto by bol rád, keby sa mu pred dverami objavila skupinka ľudí, ktorých hľadá vláda?

Chvíle pokoja hôr sa nedali nejako vychutnávať, keď nevedeli, čo bude dalej. Mohli kľudne popíjať čaj a hľadieť pri tom na západ slnka, no Pán Justice skutočne zúril. Toto bola posledná kvapka, pre pochybujúci ľud a aj pre neho.

Čo tvorilo napätie v dome jej babky? To, že boli oficiálnymi nepriateľmi krajiny, ktorí vytvorili neskutočný rozvrh, alebo tie staré krivdy medzi jej mamou a babkou? Bola taká vypätá, že ani nespomenula, že s nimi prišla žena, ktorá ku nej kedysi bývala. Vedela Sabrine, že Roxanne je Hydra? Mali sa sústrediť na budúcnosť ich všetkých, no ona si mohla všímať iba ich čudné pohľady. Kedy naposledy boli tie dve spolu v jednej miestnosti a ešte k tomu bez ďalších ľudí, čo by ich aspoň rozptýlili od tej druhej.

Pokojný spánok vo voľných izbách na druhom poschodí neznel ako niečo, čím by sa mali v takejto situácii zdržiavať, no netrvalo dlho a všetci spali ako zabití. Ona, jej stará mama a mama sedeli v kuchyni, bola to úbohá napodobnenina rodinného stretnutia. Ako to mali iní? Bežali by si do náručia a hovorili jedna druhej, nech niečo také už nikdy nerobí? To znelo hlúpo, ešte horšie ako toto.

"Čo vás to napadlo?" sykla Sabrine, "Hovorí o tom celá Cordélia, každý vie, že ste to hovorili vy. Ako si to teraz predstavujete? Že Pán Justice padne na kolená a celá krajina sa zhodne, že ho už nechcú?"

Nad čímsi takým sa zamýšľala každý deň a to bola členkou. Pán Justice v poslednej dobe nenápadne chradol, to si možno všetci nevšímali. Nestalo sa nič zlé, nič čo by mu podkoplo kolená. Kto vedel, čo sa dialo v tej jeho hlave? Možno to bolo tým, že to prvotné obdivovanie jeho osoby upadlo a jeho život sa priblížil jeho čudák. Paranoja pobiehala po zákutiach jeho mysle, jeho najväčším nepriateľom bol jeho strach. Z čoho vyčítala čosi tak konkrétne? Bola nezamestnaná a jediný kontakt zo svetom bola pre ňu Cordélijská rovnosť, jasné, že mala priveľa času na premýšľanie.

"Kto vie, ako ľudia budú reagovať. Zvyknú si tak, ako si zvykli doteraz," odpovedala Vivian, "Nevidíš aké ľahké bolo ich zbaviť tej nekonečnej lásky ku Pánovi Justice? Aj jeho blízki ľudia teraz odchádzajú, sú urazení. Možno je miláčikom ľudí, ale sám i tak dlho nevydrží. Čo chvíľa sa zblázni."

Čo bolo podobné na týchto troch ženách? boli síce rodina, no boli si viac ako známe? Stretli sa prvý krát po rokoch a ich jediný rozhovor bol tichá látka. Ako sa niekto takto odlúčil od svojej dcéry?

"Aké drastické. Je vás iba pár, ktorým sa ten muž nepáči a preto čo? Preto má zomrieť?" hnevala sa, "Tvoríte iba nepokoj v krajine. Tak to predsa môže byť s každým vládcom. Každým."

Krivdy z minulosti sa vám vždy odpustili, keď ste boli politikom. Teraz možno nerobil nič hrozné, no ako mohol niekto s toľkými chybami učiť o dokonalej spoločnosti? Ľudia ako keby zatvárali oči pred chybami, o ktorých by frflali, ak by to bol ktokoľvek iný. Mysleli si, že pôvodná Cordélijská rovnosť a víly Allardu zomreli prirodzene vo spánku. Veď krv najmenej toľkých mal na svojich rukách. Nikoho nezaujímali tie deti, ktoré sa nemohli učiť? Nenávisť ku vraj zaostalým ľuďom sa prehlbovala, aj keď ich svet bol oproti čarodejníckemu stovky rokov popredu. Každá inakosť sa trestala, plánoval všetko mať ešte prísnejšie. Koľko ľudí za posledné mesiace stratilo prácu? Cítila sa, ako keby žila v inej dimenzii, keď si to ostatní nevšímali.

"Máte iba šťastie, že ten hlúpy Cordélijský ľud sa nechá tak ľahko ovplyvniť, zrazu už Justice nie je taký dokonalý ako doteraz," vzdychla si Sabrine, "Ľudia si začínajú všímať jeho chyby. Rozpútali ste chaos. Vraj vám dá ultimátum alebo vás začne hľadať magickými stopami. Vy by ste mali vedieť aké nebezpečné to je. Pre vás už nie je žiadna budúcnosť."

Predstava budúcnosti s takouto vizitkou bola pochmúrna, no tá s ľuďmi ako Eridanus vo vedení ešte pochmúrnejšia. Ona by žila, ale ako by na tom bol Ismaya? Možno zničí Cordéliu, ale ak sa ku tým večným pocitom viny pridá  ešte jeden, tak tento obrovský nebude veľkým rozdielom. Môže sa sebecky presťahovať do ľudského sveta, nechať to čarodejníctvo kdesi v minulosti.

Sabrinine poučujúce slová v nej vyvolávali pocit malého dieťaťa, no toto bolo najbližšie k rodinným vzťahom ako sa kedy dostanú. To, že prišli do jej domu toľkí 'zločinci' bolo dosť zlé, ale ona sa o nich musela ešte strachovať.

"Neviem, ako toto dopadne," vravela Sabrine, "Ale ak to bude zlé, tak sa môžete vrátiť tu."

870