Ophélia: Búrka nad Cordéliou

Túžba po živote ľudí

Naďalej by rozmýšľala o tej zvláštnej žene so zatajeným dychom, no prerušil ju sám Pán Justice. Z jedného zvláštneho človeka presunula pozornosť na druhého, i keď sa jej Roxane z hlavy len tak nevyparila. Určite bola podozrivá, teraz tomu uveril aj Ismaya. Pridala si ju na svoj nekonečný list záhad.

Väčšinu verejné prejavy Pána Justice mala zapnuté na svojom pokazenom rádiu, no nevšímala si ich. Určite sa všetci členovia Cordélijskej rovnosti zhromaždili práve v jej obývačke a napäto počúvali. Zvyčajne hovoril o nezaujímavých veciach. Samé nové zákony, názory a vďaky, ktoré ju isto ani trochu nezaujímali. Rozprával už dlhšiu chvíľu, no jej rádio zapnuté na stanici Pána Justice sa rozhodlo zareagovať až teraz. Mal naozaj vlastnú stanicu, ktorú mala vždy zapnutú, no niečo mohla počuť iba v čase jeho vyjadrení.

"Čo si myslíte o ľuďoch, ktorí s vami nesúhlasia?" pýtal sa akýsi reportér veľmi populárnu otázku, "Aký je váš názor na organizácie, ktoré formujú?"

Nemohla povedať, že ju jeho slová nasmerované presne na nich nezaskočili. Dovtedy ani netušila, že existovali iné organizácie podobné Cordélijskej rovnosti. Kto iný by sa spájal proti Pánovi Justice? Určite nikto taký ani neexistoval.

Pán Justice sa zasmial, počula to prvýkrát v živote. Vedela si predstaviť jeho nepríjemnú tvár. Isto tú otázku bral ako dačo hlúpe, aj tak bol lepší ako všetci ostatní. Cítila napätie z izby pod ňou, s očakávaním čakali na jeho odpoveď. Rýchlo a ticho si otvorila dvere, chcela počuť aj ich názor.

"Niekto taký nie je žiadnym prínosom pre Cordélijskú spoločnosť. Nemajú čo robiť so svojím časom," odpovedal sebavedomo ako na každú inú otázku.

Hneď ako to vyriekol začula nespokojný hrmot tak, ako očakávala. Bolo to akoby pozerali akýsi zápas, spoločne sa nahnevali a všetci išli domov bez toho, aby si na to vôbec spomenuli na ďalší deň.

"Nie sú pre mňa žiadnym rizikom. Mohli by robiť čokoľvek, no určite by nemohli ublížiť mne a ani mojim spoločníkom. Sú to čierne ovce Cordélie," dodal ku svojmu názoru.

 Nemal ale pravdu? Mohli sa síce hnevať, nariekať nad nespravodlivosťou, sama sa cítila trochu urazená, no to isté si myslela celá Cordélia. Ak si to nemysleli doteraz, tak určite po prejave Pána Justice zmenili názor. Nasledovali ho predsa v každom slove. Ľudí, ktorí podporovali Pána Justice boli desiatky tisícov, tých, čo nemali presný názor pár stoviek. A ich? Koľko? Päťdesiat? Nebolo zvláštne, ako pred pár rokmi vnímali všetci Pána Justice ako blázna a Cordélijskú rovnosť ako spravodlivých ľudí, no teraz to bolo naopak?

"Je to sprostosť," vyhŕkol do dlhého ticha Ismaya, "Na čo to všetko robíme?"

Ignorovala ďalšie nezaujímavé otázky reportérov, boli také isté ako vždy. Nehovoril o svojej práci, ktorej sa dovtedy sústredene venoval. Tušila, o čom hovorí. Často myslela na Cordéliu, teda život na nej. S jeho pôvodom sa každý deň musel strachovať, či si Pán Justice nezmyslí niečo, čo by ho ohrozilo.

"On má pravdu. Nepáči sa mi tu. Možno sme čarodejníci a je toto osud alebo čo, ale nemáme šancu premôcť Pána Justice a ani žiť v jeho svete," vravel, "Nie je tá snaha zbytočná? Mohli by sme žiť ako normálni ľudia a nemuseli sa plaziť po zemi, aby nás nebolo vidno cez okno."

"Cordélia sa ale nezmení, ak jej nebude mať kto pomôcť," hovorila s hlasom plným viny, "Mám ale pocit, že sme to my, čo narušujeme pokoj Cordélie. Väčšina ľudí, čo proti nim išli zákony, sa jednoducho odsťahovali do ľudského sveta. Možno... Bolo by to tak bolo lepšie."

Nevedela žiť inak, ako na Cordélii. Celý život bola obklopená kúzlami, ľudský svet navštívila iba párkrát. Nepredstavovala si, že by žila ako obyčajný človek. Čo vôbec robili? Nevedela o nich nič okrem toho, čo propagovala Cordélia. Iba to málo, čo väčšinou bolo zlé. Ismaya tam predsa žil, musel vedieť, že je to lepšie ako svet mágie, keď sa tam chcel vrátiť.

"Nebola by to zrada?" spytovala sa s previnilým pocitom, "Čarodejníci, čo sa nenarodili na Cordélii sa neprestanú len tak rodiť. Ak im nikto nepomôže, tak čo sa stane, keď si uvedomia svoje schopnosti. Už to nie je ako v stredoveku, ale ich šance na život sú potom nízke. Veď taký si bol aj ty."

Na chvíľu sa zastavil, konečne povedala niečo, čo mu prišlo dôležité. Mágia sa z Cordélie sústavne vyplavovala, nedalo sa tomu zabrániť tak, ako to chcel Pán Justice.

"Ľudia už mali veľa problémov a vojen, veď existujú oveľa dlhšie ako my. Boli tie strany ale niekedy také, aké sú teraz?" spytoval sa, i keď odpoveď bola jasná, "Cordélijská rovnosť má dve možnosti, niečo začať robiť alebo sa rozpadnúť. Na zemi by toto ale nebolo treba riešiť."

Dokázalo pár ľudí zmeniť osud celej krajiny? Už veľa členov Cordélijskej rovnosti odišlo, i keď povedali, že sa vrátia. Počty sa zmenšovali, stále iba klesali. Pri predstave života medzi ľuďmi sa jej v duši zažala akási sebecká iskrička. 

Bezpečie a pokoj, aj keď by sa musela vzdať kúzel. Predstavovala si svet ľudí ako čosi idylické, i keď tam nemohli byť až také rozdiely. Cordélia možno bola jej domovom, no veľmi by za ňou nesmútila. Žila by ako typický nudný človek, mala by veľký dom a mačku podobnú jej Mňau Mňau, ktorá po jej odvedení zmizla.

Vyklonila sa na krátko z okna, aj keď to robiť nemohla. Chcela odtiaľ zahliadnuť svet ľudí i keď sa to isto nedalo. Nebolo to tu ako svet ľudí. Cordélia už nebola bezpečná, veď po námestí mohol len tak kráčať človek pokrytý krvou zúfalo hľadajúci pomoc v Cordélijskej rovnosti. Nemohla to byť jej stará známa z Maisy? Nemohla to byť Daphné?

897