Ophélia: Búrka nad Cordéliou

Hydrine tajomstvá

V hlave mala dve až prehnane logické strany, obe mali svoje nepopierateľné argumenty. Pravdu mohla ale mať iba jedna. Mohla sebavedomo povedať, že dokáže rozlíšiť, keď ľudia žartujú. Roxanne buď bola najlepšia klamárka na svete alebo naozaj hovorila nemožnú pravdu.

Vysvetľovalo by to skrývanie jej identity a to, že označila Eridana ako svojho brata. Možno preto ju jej matka nepodozrievala, už dlho ju poznala.

Ismaya však poznal Hydru, veď rok sa ich z akéhosi dôvodu snažila zachraňovať. Aj to by sa spájalo s príbehom, ktorý rozprávala. Nedokázala uveriť tomu, že Ismaya by jej zamlčal, že už mesiace prechádzajú okolo pani Duval. Koľko tajných identít tá žena ešte mala?

Oba príbehy, ktoré sa nedokázali zlúčiť dokopy, dávali zmysel. Možno nebola taká inteligentná, ako si vždy myslela. Ani neuvažovala nad tým, či je to naozaj pravda ale skôr nad tým, akým spôsobom to môže byť logické.

Prečo by vystupovala pod menom Roxanne, keď bola skutočne Hydra. Ak by ste kdekoľvek na ulici povedali toto meno, tak by sa na vás otáčali so zmätenými výrazmi. Nikto sa o ňu nezaujímal natoľko, aby mohol fingovať jej komplikovaný život.

"Vy," snažila sa to objasniť, "Ste Hydra. Určite."

S Hydrou si nikdy nebola blízka, pre ňu bola iba akousi tajomnou figúrou v rodinnej histórii. Nemohol to byť ani skutočný človek, keď bola zapletená do toho všetkého. Prečo by nejaká cudzinka tak túžila po tom, aby práve jej porozprávala svoj životný príbeh?

"Však to znie neuveriteľne?" vravela, "Počula si niekedy o tom, že dotyk vílieho kameňa dá človeku nové telo? Toľké roky som chcela ujsť od Pána Justice, že som sa ihneď chytila tejto príležitosti."

Možno keď by ignorovala to, ako zvláštne to celé je a pýtala sa iba otázky, tak by vedela viac. O vílach nevedela nič, táto cudzia žena poznala viac než skutočný potomok Allardu. Prečo jej mozog reagoval ako keby to dávalo zmysel? Samozrejme, nejaký kameň ti zmení identitu.

"Tomuto moja matka uverila?" spytovala sa, "Myslela som si, že práve ona je rozumná."

"Ako by mohla neveriť, keď som vedela všetko, o čom nemohli ani počuť ostatní?" zasmiala sa Hydra, "Vedela som toľko o Eridanovi, toľko o vílach, toľko o Pánovi Justice. Mohla ma vyhodiť, ale ona sama to chcela počuť."

Bola by taká pokojná, ak by si iba vymýšľala? Všetka tá múdrosť, ktorú sa za roky života snažila pozbierať, sa zrazu rozplynula. Ako mohla niečomu tak bizarnému tak ľahko uveriť? Hlavu jej znova zaplavili vymyslené príbehy všetkého, čo sa môže stať. Možno to prijala ako samozrejmosť kvôli tomu málu spánku.

"Prečo by ste sa potom vracali tu?" pýtala sa ďalej, "Chceli ste predsa ujsť. Veď ste sa iba vrátili k tomu, čo ste mali."

Nemusela ani nič hovoriť, jej sklamanie bolo očividné z toho dlhého výdychu. Možno svojou otázkou zašla priďaleko, ale čo vôbec bolo priďaleko v tejto situácii? Veď už rozpovedala svoje najväčšie tajomstvá, tak kde bol rozdiel?

"Dopadla som u Sabrine, víly si zo mňa asi robili žarty," ticho hovorila, "Ona o tomto všetkom nevedela, ušla som od nej. Netuší, že tu teraz som. Neviem. Možno som si chcela dokázať, že môžem niekomu pomôcť. Mám toľko znalostí, tak ako by som s nimi mohla pokojne žiť, keď ostatní by sa stále trápili?"

Pri mene svojej babky zbystrela, vždy akosi zabúdala, že tá žena existuje. Stará hanba z nedávnej doby, keď ju kontaktovala iba preto, že niečo potrebovala, sa ku nej znova vrátila. Bola Sabrine o niečo menšou cudzinkou ako Hydra?

V Hydre, s ktorou si vôbec nebola blízka, s ktorou sa stretla iba párkrát v živote, zahliadla záblesk seba. Možno toto s vami spraví život v rodine Legrantovcov, všetci odtiaľ boli rovnakí aj keď nechceli. Mohla ju nejako upokojovať, keď ju vôbec nepoznala? Keď kvôli čomusi podobnému si pred pár hodinami takmer vyplakala oči?

"Mne ste predsa pomohli," snažila sa odľahčiť tú ťaživú atmosféru, "Veď bez vás by bol Ismaya mŕtvy. Prečo ste nám vtedy vôbec pomáhali? Ani sme sa nepoznali."

Zmeniť tému Hydrinho smútku na seba možno znelo sebecky. Asi aj bolo. Čo mala robiť, keď toto sa chcela dozvedieť už roky? Ak bude príliš dlho rozmýšľať, tak sa táto chvíľa rozplynie ako sen, pravda bude znova v nedohľadne.

"Presne pre toto isté," skleslo sa zasmiala, "Chcela som byť užitočná. Iba náhodou som sa dozvedela, že Eridanus čosi také plánuje. Bola som kedysi taká ako vy, možno preto ste mi vtedy prirástli k srdcu. Amandin strýko... To je jedno. Musela som hneď po tom odísť hľadať víly, no aspoň raz som nenapáchala zbytočné zlo. Mohla som vám viac povedať. Viac pomôcť."

Čo treba povedať takémuto človeku? Ticho vedľa nej sedela, čakala, kým jej myšlienky prestanú zbesilo pobehovať dookola. Tak neskutočne jej ovplyvnila život, ale hovorila o tom ako o maličkosti. Jej činy, ktoré brala za chyby z minulosti, ju navždy zmenili, aj keď ju nepoznala. Veď čo by sa stalo, keby neprišla dosť rýchlo na to, aby Eridana zastavila? Čosi také jej prišlo tak nepodstatné, že na to asi zabudla. Veď povedala, že nikoho nikdy nezabila. Možno sa Eridanus nepočítal? Možno to nevnímala ako zabitie, keď to bol taký človek.

"Ale nemuseli ste," vravela, " Dokázali ste toho veľa, len si to vy neuvedomujete. V Cordélijskej rovnosti ste snáď najrozumnejšia! Chcem sa vás čosi spýtať. Dlho ste boli pri Pánovi Justice, nie? Veď ste mu predsa pomohli aj s vílami. Myslíte si, že je možné ho poraziť?"

Kto iný by vedel odpovedať na jej dlhodobú otázku, než Hydra? Už ani neverila tomu, že by to nebola ona, možno naozaj bola hlúpa. Tak dlho pri ňom musela trpieť, tak to iste vedela lepšie ako ostatní. O'Sullivanová s ním možno žila, no nikdy mu skutočne neslúžila.

"Ide hlavne o jeho nasledovníkov," vysvetľovala jej, "Treba ich donútiť, aby ho tak nezbožňovali. To on o chvíľu zvládne sám, som si tým istá. Keď sa podarí to, tak áno. Ide to však iba jedným spôsobom. Jedine zabiť."

949