Ophélia: Búrka nad Cordéliou

Pripomienka vlastnej krvi

Vraj to malo byť druhé sídlo Cordélijskej rovnosti. Bezpečnejšie, utajenejšie a s časom to používanejšie z dvoch. Na námestí Cordélie nebolo múdre mať sídlo svojej tajnej organizácie. Keď to ponúknuté rodinou Kassis bolo o toľko lepšie, tak prečo tam ešte nikto neprišiel?

V prvé dni po tom, ako sa s Ismayom v dobrovoľnom donútení presťahovali, dávala za vinu tomu, že o tom ešte nikto nevie. Možno málokto počul o tom mieste, tak tam jednoducho nemali ako prísť. Mama jej ale v každom liste hovorila, že to spomínali na každej schôdzi.

Možno to bolo nimi, ak by tam bývala aj riaditeľka O'Sullivanová, tak by ju nasledovali ako včely svoju kráľovnú. Mali s jej mamou dohodnuté, že dom sa bude používať hlavne na väčšie združenia, pri ktorých nemohli riskovať tým, že by ich organizovali na nápadnom mieste. Žiadne také združenia zatiaľ nerobili, vyzeralo to ako keby sa jednoducho nasťahovali do domu Amandy s falošnou zámienkou.

Amanda sa vždy iba zasmiala, pripomenula im, že ich tam naozaj chcela. Rodina Kassis možno chcela pomôcť, no takto to nebola žiadna pomoc. Jedine jej dopriali obrovský dom. Jej, ktorá určite nepotrebovala núdzové bývanie. Prišla by tam žiť, ak by list adresovaný im nebol prečítaný na schôdzi pred všetkými? 

Prečo riaditeľka jednoducho neoznámila, že ďalšie stretnutie bude tam? Ostatní členovia tam inak nemali dôvod chodiť, rovnako ako nemali dôvod tráviť toľko času v pôvodnom sídle.

Toľké hodiny už nepočula žiadne ľudské slovo, párkrát sa pustila do krátkej reči s miestnymi rybármi. Amanda chodila do práce, Ismaya taktiež, ale ona sa nemohla len tak vydať do mesta. Chýbali jej tí cudzinci, ktorých ešte prednedávnom stretávala v kuchyni.

Široko ďaleko nebol žiadny poriadny dom, iba malé chatky rybárov. Aj toto vraj bolo sídlo na rybárčenie, no vysoká chata s tromi poschodiami jej neprišla vhodná na to, aby ju niekto navštívil iba párkrát za rok. Nemala tam čo robiť celé dni, všade naokolo ju obklopovala iba rozľahlá rovina a šum rieky.

Najväčšia Cordélijská rieka, ktorá sa zlievala z konca ostrova na jeho druhej polovici, bola jediný dôvod, prečo by niekto na tieto miesta chodil. Mohla obdivovať prírodu ako jej radili, no mala sa každý deň kochať tými istými stromami, tou istou vodou a rovnakou trávou? Bola blízko k tomu, aby sa zbláznila, veď cítila, ako jej pomaly odumiera mozog. Nemala s tým súhlasiť. Keby len vedela, ako mdlé to v tom darovanom dome bude.

Našla si záhradu za domom, zarastenú množstvom tŕnia. Mohla tu aspoň vychádzať z domu, no ani tam sa nediali žiadne zázraky. Všetky dni mali nekonečne veľa hodín, iba čakala, kým ktokoľvek príde domov.

Trhala akési lístie, nevedno či by pod nimi našla nejaké pôvodné rastliny. Kľačala na zemi, mohla sa zdať zabratá do svojej práce, ale sledovala každý zvuk. Zbystrila pozornosť pri každom šuchote krov či závane vetra. Vždy sa bála, že sa v tých prázdnych lúkach z ničoho nič ktosi zjaví, možno so svojimi strachmi nedokázala byť sama.

"Ophélia," vyriekla Amanda, "Potrebujem sa s tebou o niečom pozhovárať."

Srdce sa jej takmer zastavilo, jej kroky na lístí akosi prepočula. Prečo na ňu nehľadela tými očami plnými smiechu ako zvyčajne? Stála tam akoby potrebovala povedať niečo vážne, preložila si ruky, no tvár mala akosi súcitnú.

Nasledovala ju aj s kolenami zašpinenými od hliny, ticho kráčala ako dieťa, ktorého išli potrestať rodičia. Mohla rozprávať, nejako sa snažiť zriediť to nevysvetliteľné napätie, no čosi jej silno zvieralo hlasivky.

Ani s ňou nevošla dnu, len sa oprela o stenu ich chaty. V jej orieškových očiach sa nevyznala, veď nedokázala ani odhadnúť, čo chce povedať. Bolo to jej paranojou spôsobenou osamelými dňami, či mala skutočne právo mať strach.

"Potrebujem tvoju pomoc v práci," vravela šeptom, "Vieš ako pracujem, či nie? Mám novú úlohu, už mi v práci začínajú veriť. Snažíme sa zistiť, ako čarovali vtedy, keď neexistovali všetky možné kúzla. Iba s prírodnou mágiou."

Počúvala ju, miatlo ju ako každé slovo bolo pomalé a jemné. Dávala medzi vety zvláštne pauzy, čakala, kým sa jej uložia do mysle. Zdalo sa, ako keby ju chcela pripraviť na silný úder, na niečo dôležité. Nemala nič spoločné s prácou Amandy a ani jej v ničom nebránila, tak čo bolo zle? Vedela, že toto nerobí len tak, zvláštne čosi také očakávala celý deň.

"Mágia sa najlepšie skúma, keď mágiu vidíš. Súhlasíš, však? Je to iba logické," ďalej hovorila.

Kde mala s ňou skúmať mágiu? Nemala žiadne prastaré prírodné sily, ničím takým sa od ostatných neodlišovalo.

"Viem, že si víla," vyriekla, "Nič nemusíš, len by mi pár pohľadov na tvoje sily mohlo pomôcť. Nikomu o tebe nič nepoviem."

Šepkala, rovnako ako pri svojich všetkých slovách, ale zdalo sa jej, že toto zakričala z plných pľúc. Bola víla, veď to nemohla poprieť. Ak si o tom bola tak istá, tak na to musela mať nejaký dôvod. Prečo by jej klamala, keď by jej aj tak neuverila?

Nikomu to nikdy nepovedala, veď to vedeli iba jej najbližší. Jej mama, starká, na ktorú už snáď zabudla. Ismaya to vedel už dlhé roky, to isté aj Raven, aj keď s tým si nebola taká blízka ako kedysi. Nikto z nich by jej to nepovedal, mohla to jedine niekde počuť.

Nikdy svoje kúzla neukazovala, veď to bolo jej veľké tajomstvo. Chcela svoju mágiu kdesi zahodiť, snažila sa žiť ako bežná čarodejnica. Mohla pochádzať z ostrova Allardu, no mohla sa hrdo nazvať Allardskou vílou? Kto by sa chcel hrdo nazvať jednou z nich?

Všetky boli mŕtve, Amanda isto netušila, že je krvou spätá práve s nimi. Existovali množstvá víl, tie Allardské z nich mohli byť tie najnenávidenejšie. Bezcitné monštrá, tak ich poznala Cordélia. Mala byť mŕtva aj ona, ak by sa kedysi neporušili ich zákony. Ako by sa cítil Pán Justice, keď ich hrdo všetky zabil, ale ona stále chodila po jeho krajine? Cordélijčania na jeho chladnú vraždu už dávno zabudli, zabudli na dlhé roky kultúry toho rodu.

Takmer na to už sama zabudla, necítila k mŕtvej rodine a svojmu titulu nejaké spojenie. Samu seba už pár mesiacov mohla nazývať Matkou Allardu, mala by byť predsa jediná, čo zostala. Tento titul nosili stovky rokov s hrdosťou, no ona nebola vznešenou Allardčankou. Oni sa tým pýšili, ona to ani raz nespomenula. Nenechá sa tak nazvať, jednoducho ňou nebola, aj keď to tvrdila jej krv.

Bolo to jej tajomstvo, jej najväčšia potupa, ale ona ho odhalila. Nikdy nepremýšľala o tom, čo urobí, keď jej tajomstvo zlyhá. Slová medzi nimi viseli ako na tenkej niti, nedokázala na to nič povedať. 

1042