Ophélia: Búrka nad Cordéliou

Zmeny rovnosti

Jej mama a O'Sullivanová museli vedieť viac, prezrádzal to ich zmätočný pohľad. Roxanne sa stiahla, iba dúfala, že sa na jej slová čo najrýchlejšie zabudne. Kto by tu bez nej nebol? Nedokázala prísť na to, či hovorí o nich dvoch. Ju určite nikdy nezachránila, tým si bola istá.

Zdalo sa, že Amanda jediná nepostrehla jej prerieknutie. Zmĺkla len preto, že už nevedela, čo ďalej povedať. Ich hádka prišla nečakane ako búrka v letnom dni, nenapadal ju ani jeden dôvod prečo by sa práve tie dve tak pohnevali. Nikdy sa na seba ani nepozreli, no zrazu mali na jazyku toľko krutých slov? Rozprávali sa, ako keby boli nepriateľkami už desiatky rokov.

"Ja sa tu s vami hádať nebudem," vyhŕkla Amanda, "Majte si v tejto organizácii koho chcete, ale potom sa nedivte, že všetci preferujú Pána Justice. Toto si myslí celá naša rodina, nie iba ja, tak porozmýšľajte, kto vám dáva všetky peniaze. Chceme spravodlivosť, nie podporovateľov Pána Justice v utajení."

Zasunula si stoličku, sledovali ako dupoce hore schodmi. Sedeli za jej stolom, no hostiteľku nahnevali tak, že radšej odišla. Keď zabuchla dvere a jej kroky utíchli, tak  ticho vyplnilo tú miestnosť. Hľadeli do stola a po stenách, ako keby to zrazu bolo čosi zaujímavé.

"Myslím, že sa týmto plynule môžeme presunúť k tomu, prečo sme prišli," riekla O'Sullivanová.

Už stihla aj zabudnúť, že tam prišli naozaj niečo riešiť. Samozrejme, nesedeli by tam len tak, no teraz sa jej Cordélijká rovnosť zdala menej zaujímavá. Naozaj sa tak pohádali iba preto, že jedna tvrdila, že v ich spoločenstve boli zradcovia? Bolo to také neuveriteľné? Vlastná zvedavosť ju znova premohla, nedokázala nemyslieť na ich rozhorčené slová.

"Chcete sa teraz tváriť, že sa nič nestalo?" opýtal sa Ismaya, "Vykričali ste tu za takú chvíľu toľko vecí a nemáme si to všímať?"

Najprv naňho prekvapene pozrela, ale rýchlo súhlasne prikývla. Nečakala, že by tak presne povedal to, na čo práve myslela. Ani sa nesnažili skrývať tie vzájomné pohľady, očividne im nechceli nič prezradiť.

"Keď už som začala," vydýchla Roxanne, "Trochu vám to objasním, ale naozaj o nič nejde."

Pri pohľade na tvár jej matky by odhadla, že zabila najmenej sto detí a dvakrát toľko psov. Čo sa dialo a prečo tak zrazu? Chcela byť ako nejaký slávny detektív, pospájať si nejaké neexistujúce súvislosti, ale niečoho takého nebola schopná.

"Kedysi dávno," hovorila, "Som patrila k ľuďom Pána Justice, urobila som pár chýb a ublížila som niekomu z Amandinej rodiny. Ona ma prepočula a teraz sa rozhodla nesúhlasiť s každým mojím názorom. To je všetko."

Nebolo to všetko, tým si bola úplne istá. Prečo by inak tak zmätkovali, keď išlo o takú 'maličkosť'? Rozmýšľala, či sa má viac vypytovať, ale vedela, že by jej nikto nepovedal pravdu. Isto by nikto neveril tomu, že to bolo také jednoduché.

Aspoň sa potvrdilo jej podozrenie, že tá žena je zvláštna. Ona si o nej niečo zistí, na toto nezabudne. Spomenula si na rozhovor s jej matkou, ktorý prepočula rovnako ako teraz Amanda. Matka ju upokojovala, prvý krát v živote bola taká empatická, vravela, že o nej nič zlé nezistia. Ak nemali zistiť niečo zlé, tak tam to niečo aj muselo byť. Vtedy si myslela, že je paranoidná, no za Roxanne sa muselo skrývať viac.

Bola do toho zapletená aj ona? Vravela, že im zachránila život. Nikoho ako ona však predtým nestretla, tak o čom hovorili? Čo o tej žene vôbec vedela? Nič, len tak sa tam zjavila. Znova začala podozrievať Roxanne, no teraz na to už nezabudne ako predtým. Chcela vedieť, kto je jednou z tých tajomných žien riadiacich Cordélijskú rovnosť.

Nebude teraz dramaticky vykrikovať ako Amanda, ale nebude o Roxanne premýšľať ako o neškodnej priateľke jej matky. Vypočuje si, čo chcú teraz povedať, no čo najskôr zistí, kto naozaj je. Pánovi Justice mohli žalovať mnohí, no nebola toto ukážková situácia? V Cordélijskej rovnosti sa jej nezdal dôveryhodný naozaj nikto.

Sklonila hlavu ako keby jej toto prišlo ako dobrý dôvod. Povedala O'Sullivanovej, nech pokračuje, konečne chcela počuť prečo tak zrazu prišli. Možno aj oni čakali, že sa bude viac vypytovať a nenechá to len tak. Nenechá, nájde si pre to všetko dôvod, no nie teraz.

"Chceme robiť nejaké zmeny, nemusíte s nami súhlasiť," vravela im bývalá riaditeľka, "Prišli sme na to, že bolo nebezpečné mať toľko nezodpovedných členov, ktorí si z Cordélijskej rovnosti chceli urobiť iba ubytovňu. S toľkými ľuďmi ani nie je možné mať rovnaký názor, niektorí si myslia, že tie nezhody s Pánom Justice vyriešime iba nad šálkou čaju."

S týmito serióznymi vecami sa rozhodli kontaktovať práve ich, kto vie čo ich k tomu dohnalo. Už zabudla, že jej matka bola jej matka, možno ona ich k tomu dohnala. Vraveli presne to isté čo pred pár hodinami Pandora, zdalo sa jej to až komické.

Obdivovala ako sebavedomo rozprávala O'Sullivanová, vždy premýšľala o tom, či si svoje slová vopred pripravila. Neboli spojení krvou, no videla v nej akési kúsky Pána Justice. Nahnevalo by ju, keby jej toto niekto povedal?

"Rozhodli sme sa, že takto to nemá žiadnu budúcnosť," hovorila, "Je na vás, či sa ku nám pridáte. V takej veľkej skupine je to iba o sľuboch a plánoch, ale Justin sa stále hýbe vpred kým my stojíme. Budeme kľudne fungovať aj tri, pretože doterajší prístup nefungoval."

Skresať počty Cordélijskej rovnosti sa zdalo múdre, no ponúkli toto miesto práve nim? Určite nebola jediná prekvapená, Ismaya chcel rýchlym pohľadom vyjadriť svoj názor. Neboli tými najangažovanejšími členmi, veď zo začiatku sa nechceli ani pridať. Nevedela, kedy sa to zmenilo, ale Cordélijská rovnosť zrazu nebola nejakou hlúposťou, s ktorou ani náhodou nesúhlasila a vybrala si ju iba ako menšie zlo. Nebolo to také ako čakala, jej zveličené predstavy jej rýchlo vyvrátili. Samú seba prekvapila myšlienkou, že sa úprimne chce pridať. Čo to do nej vošlo?

"Ja by som vám asi mohla pomôcť," pomaly povedala.

"Tak v tom prípade aj ja," hneď po jej slovách vyriekol.

Chcel sa pridať naozaj? V tej chvíli to ani nevedela posúdiť. Rozpálil sa v nej plamienok zúfalstva, nechcela mu zase robiť zle. Prečo nemohol aspoň raz myslieť na seba? Nikdy nepochopila jeho ochotu, v tom naozaj boli odlišní.

"Naozaj?" prekvapene sa opýtala riaditeľka, "V tom prípade máme ešte jednu ponuku. Žiadna z nás veľmi nemôže vystupovať na verejnosti, potrebujeme niekoho, kto naše myšlienky povie za nás. Nepoznáme veľa dôveryhodných ľudí a... Napadla si nám ty, Ophélia."

1023