Ophélia: Búrka nad Cordéliou

Nedomyslený plán

Nečakala, že keď sa bude snažiť bez povšimnutia susedov vytrhať pár kvietkov zo záhrady, tak sa do dverí nahrnú desiatky ľudí. Neboli hlúpi? Mali sa čo najviac utajovať, no každý si všimne ako sa desiatky ľudí snažia vtlačiť dnu. Nemala právo ich počúvať, ešte stále nebola členkou Cordélijskej rovnosti, no ten zmätok ju naozaj zaujal. S kvetinami, ktoré ešte mali zahlinené korene, sa oprela o stenu do predsiene, keď sa všetci zhromaždili v obývačke.

"Musíme tomuto zabrániť," počula akýsi prenikavý hlas z davu nadávok, "Nie je to normálne!"

Nebolo vtipné, ako nikto z najdôležitejších ľudí tohto spoločenstva nevedel o čo ide. Riaditeľka O'Sullivanová na nich hľadela ako teľa. Práve sa zobudila, keď jej strapaté vlasy ešte nezakrývali jazvu na krku. Isto už ľutovala, že vyskladala organizáciu z ľudí, ktorí nevedia prejaviť svoj názor žiadnym prijateľným spôsobom. Silno zapískala, až tak, že sa museli niektorí pochytať za uši. Jej pískanie vždy fungovalo, už keď bola učiteľka.

"Jeden človek," hovorila dôrazným tónom, ktorý vyznieval až strašidelne, "Jeden človek mi tu povie, prečo ste sa tu tak nezodpovedne natrepali. Mohli ste prezradiť toto miesto, akoby už teraz nebolo nápadné."

Väčšinou pri takýchto rečiach aspoň sklonili hlavy a previnilo sa pozerali do zeme. Teraz síce zmĺkli, no ich namosúrené pohľady boli strašné. Človeku hnev nesvedčí, tým si bola istá. Hnev nikdy nebude pekná emócia, aj keď ho prekryjete čímkoľvek.

"Pán Justice chce dnes predložiť nový zákon," zamrnčal ktosi tak ticho, že ho v druhej miestnosti ani nepočula, "Teraz sa však nemusí s nikým radiť, sám je vláda. Znamená to, že všetci, čo majú magickú úroveň päť alebo nižšiu ako päť, sa nebudú môcť zamestnať v žiadnom zamestnaní, ktoré vyžaduje čary."

Prekvapivo sa aj v Cordélijskej rovnosti našiel jeden rozumný človek, ktorý nemusel iba vykrikovať nadávky, ale mohol rozprávať pokojne a rozumne. Prekvapilo niekoho, že Pán Justice urobil dačo takéto? Mohol si to sám schváliť a zákon bol na svete, taká jednoduchá bola teraz Cordélijská politika.

Testy magickej úrovne boli podľa nej zbytočné. Ona dostala sedmičku, vraj šťastné číslo, kvôli ktorému skončila vo väzení. Nebolo to od Pána Justice hlúpe? Nebola väčšina vecí, čo sa deje na Cordélii, nedomyslená? Nízke čísla v týchto testoch neboli vecou iba študentov Maisy, mohli to kľudne byť aj jeho najbližší ľudia. Magická úroveň nemala spoločné s pôvodom nič, to sa pri výskumoch potvrdilo už pred desiatkami rokov. 

Pán Justice bol známy tým, že ako jeden z mála ľudí mal magickú úroveň deväť, rovnako ako riaditeľka O'Sullivanová, veď bola vlastne ako jeho sestra. Získal tú úroveň, ktorá bola najvyššia a zrazu si myslel, že niekto, kto má úroveň štyri nedokáže urobiť jednoduché kúzlo? Takmer žiadna práca na Cordélii nevyžadovala veľkú znalosť náročných kúziel. Znalosť kúziel sa tiež nespájala s magickou úrovňou, išlo jednoducho o silu, ktorú ste dostali od Matky Cordélie. Samozrejme, dobrá znalosť kúziel zväčšovala aj magickú silu, no ak ste mali iba úroveň jedna, tak by ste sa ani so všetkými kúzlami sveta nedostali na deväť.

Odstrkával od seba svojich vlastných ľudí, ktorí to už teraz mali ťažké. Magická úroveň bola zbytočná pri väčšine vecí vo vašom živote, no ak ste ju mali nízku, tak sa vám posmievali aj starenky na chodníku. Bol to iba ďalší príklad toho, ako má v sebe Cordélia a jej obyvatelia zakorenené zlo, ich názory patrili priam do stredoveku. Lepšie by bolo, keby celá krajina zhorela a niekto ju musel znova postaviť bez tých hlúpych predsudkov a pravidiel. 

"Toto nie je dobré," počula od Roxanne, "Myslíš, že je dobrý nápad ísť na vyjadrenie Pána Justice tak ako to chcú urobiť? Ja ho poznám, slúžila som mu veľa rokov, naštve ho to."

Čo ju malo prekvapiť viac? Roxanne slúžila Pánovi Justice? Preto sa skrývala? Od jej nevlastného otca vedela, že sa od Pána Justice nedá odísť. Ak niekto ujde, tak ho milí ľudia ako Eridanus vystopujú a pravdepodobne zabijú. Ako ešte mohla žiť, ku tomu všetkému na Cordélii, keď ušla z jeho služieb? Alebo ku nim stále patrila? Všetky možnosti, ktoré jej napadali, boli nebezpečnejšie ako tie ostatné.

Predtým sa sťažovala, že Cordélijská rovnosť nič nekoná, no toto sa jej znova zdalo hlúpe. Ísť na vyjadrenie Pána Justice, ktoré sa dialo iba o pár hodín, bez akéhokoľvek plánu? Vedela, že riaditeľka O'Sullivanová je múdra žena, ak sa spojí s jej matkou a Roxanne, tak za pár minút vymyslia plán, na ktorého konci nebude smrť. Vedela však aj to, že väčšina temperamentných mladých členov by tam išla aj bez nich a urobila nejakú hlúposť. Nemali na výber, ak nechceli, aby niekto hnevom zničil celú ich organizáciu.

Naozaj išli za Pánom Justice. Nemohla tomu uveriť, byť s ním v tej istej miestnosti jej naháňalo strach, bolo to ako stretnutie so smrťou osobne. Keď sa všetci v ich dome pripravovali a obliekali do oblečenia z päťdesiatych rokov, ktoré nosili bežní Cordélijčania, tak počula presný názor jej matky. Po francúzsky nadávala a frflala o ich hlúposti a tom, že to zničí Cordélijskú rovnosť. Nie že by záležalo na tom, v akom jazyku to povie. Uvedomovala si, že čarodejníci rozumejú všetkým jazykom, chcela aby to počuli. Vedela, že rýchlo vytvorili plán, no nepočula ho celý. Bála sa, že sa niekto zahrá na hrdinu a tým všetko zničí.

Nemala dobrý pocit, keď nosila toto oblečenie. Pripomínalo jej všetky večere s Eridanom, jeho usmievavými priateľmi a modrinami skrytými pod rukávmi. Už ani nemohla veriť tomu, že on existoval. Nebolo to tak dávno, už jej to prišlo ako starý zlý sen. Chýbalo jej však niečo z tej doby, aj keď sa to ťažko priznávalo. Vtedy bol pre ňu Eridanus najväčším zlom, no ten neovplyvňoval ostatných, iba ju a jej blízkych. Pán Justice existoval aj vtedy, no jeho sláva nebola taká obrovská. Chýbalo jej to, že Pán Justice bol kedysi nikým.

Nápadnú jazvu mala zakrytú akousi hmotou, ktorá jej neprirodzene zaguľatila líca. Pripomenula si samú seba pred pár rokmi, keď bola ešte dieťa a nemala na tvári tú oštaru. Vedela, že to vyzerá hrozne, no Ismaya vždy trval na tom, že nie. Kde bol vôbec teraz? Lepil plagáty? Keby vedel o tom, kde práve ide, tak by sa jej opýtal, či sa zbláznila.

Riaditeľka nemohla ísť s nimi, nedostala by sa odtiaľ živá, no Roxanne odvážne šla. Ako to teraz bolo s ňou a Pánom Justice? O tom bude musieť zistiť viac, nepozdávalo sa jej to. Matka tam chodila vždy, v davoch sa pohybovala prirodzene ako ryba vo vode. Chodili postupne, aby nikoho ani nenapadlo, že práve vchádza Cordélijská rovnosť. Spomenula si na Daphné, ktorá sa radšej ukryla v svete ľudí, keď počula ten ohlušujúci potlesk. Človek nemohol mať takú odpornú tvár, pohľad sťa diabol.

1078