Ophélia: Búrka nad Cordéliou

Útek priamo od neho

Uvedomila si, že nikdy naživo Pána Justice nestretla. Toľko o ňom každý deň počúvala, strpčoval jej život, ale nikdy ho priamo nepočula rozprávať, nebola s ním na tom istom mieste. Pre ňu bol iba nejakou postavičkou, nie skutočným človekom, ktorého by ona alebo jej spolužiačka len tak mohla stretnúť. Naozaj bola jedinou, ktorá ho nikdy nevidela? Takmer celá Cordélia chodila na jeho stretnutia, pozerali sa mu pri prejavoch rovno do očí.

Pohľad Daphné bol vyľakaný, ako keby si spomenula na nejakú vraždu, ktorá sa jej odohrala rovno pred očami. Zabudla, že má rozprávať, iba hľadela pred seba, ani nežmurkala. Zrazu sa striasla, i keď nie od chladu. Robila to tak vždy, keď sa takto zvláštne zamyslela. Až teraz si uvedomila, koľko maličkostí si o nej vybavovala.

"A tuto slečna je ďalšia, ktorá chce byť s nami," vtipne imitovala jeho hlboký hlas, "Tak prosím, stačí iba vaše meno a uzavrieme magický sľub. Vítame vás medzi nami."

V mysli sa jej obraz zjavil ostro, aj keď sa spolu ešte nikdy nestretli. Jeho povýšenecká tvár, ktorú si so svojou slepotou mohla iba predstavovať, by ju s nepríjemným úsmevom sledovala. Určite by išiel domov s pocitom víťazstva nad celým svetom, teda takým človekom pre ňu bol. 

"Čo tam od teba chceli?" spytovala sa riaditeľka, i keď by to o chvíľu povedala sama, "Opísali to dajako?"

"V tej miestnosti verbovali ľudí, ktorí sa chceli pridať do akéhosi blízkeho kruhu Pána Justice," objasnila Daphné, "Nevedela som, že sa niečo také deje. Nikdy som o tom nepočula."

Aké hrozné nešťastie musí človek v živote mať, keď hľadá toalety a ocitne sa na takejto udalosti? Pán Justice si tam tých ľudí privlastňoval ako stratené psy. Dúfala, že aj Ismaya, ktorý iba ticho stál kdesi v kúte, si všimol zdesené pohľady tej zvláštnej Roxanne.

"Chcela som odísť, povedala som, že o nič také nemám určite záujem," hovorila a už ľutovala svoje odvážne slová, "Dovtedy sa na mňa všetci sladko usmievali. Dokonca aj sám Pán Justice sa pokúšal o niečo ako vľúdny úškrn. Z ničoho nič sa na mňa zahľadeli ako na vrahyňu. Im sa nedá povedať nie."

Poznala iba pár veľkých fanúšikov, ktorí určite tiež zložili takýto sľub. Ak si predstavila, že by bola v miestnosti spolu s kýmkoľvek z nich a ešte aj Pánom Justice, tak jej na koži povyskakovali zimomriavky.

"No ale takto ľahko sa to nedá. Kto vie, čo ste počuli, keď ste stáli za dverami," napodobňovala ho, "Aspoň si zistíme, ako sa voláte. Tak akosi to hovoril. Poslal jedného z nich, aby si pozrel moju menovku. V práci ich musíme nosiť."

Keď sa zjavila taká skrvavená, tak sa muselo čosi zomlieť. Pán Justice ešte k tomu vedel jej meno? Ona sa skrývala v dome, lebo ušla z bezvýznamného vezenia, Daphné rebelovala jemu osobne. Možno s tým nič neurobí a so svojimi priateľmi sa nad tým zasmejú. Môže sa však aj naštvať a zakročil nejakým radikálnym spôsobom. Práve to sa pri nich nedalo predvídať.

"Použila som kúzlo, aby som ho odohnala. Mama ma učila, že sa nemám len tak nechať. Veď inak by som už bola zapísaná na nejakej podivnej listine. Vyľakala som sa, tak kúzlo bolo silnejšie ako som chcela," pokračovala vo svojom monológu, "Od vtedy to bolo iba horšie."

Poznala jej kúzla rovnako dobre ako to ostatné o nej. Spúšťala ich často emóciami, vynahradzovali magickú energiu, ktorú nedostala najsilnejšiu. Preto občas boli nestabilné, ľahko sa mohli vyhnúť spod kontroly. Ako to všetko vedela, keď s ňou ani netrávila čas? Nikdy neprišla samej seba ako ktosi všímavý.

"Začali po mne kričať, nechceli ma pustiť," hovorila a slzy sa jej hromadili v očiach, "Vraj keď som už prišla, tak sa to nedá zmeniť. A potom... Som hlúpa, naozaj som to nemala robiť. Len tak som v panike zamávala rukou, neuvedomovala som si poriadne, aké kúzlo robím. Takmer všetok nábytok popadal. Vázy sa rozštiepili, popadali knižnice a okno sa taktiež rozpadlo. Preto som v koži mala toľko kúskov skla."

Na jej tvári bolo vidno, ako neskutočne to ľutuje. Zranila svojim kúzlom Pána Justice a jeho najbližších služobníkov. Ak by sa to snažila vysvetliť, tak by ani jedného človeka na celej Cordélii nezaujímali okolnosti. Ublíženie Pánovi Justice sa neodpúšťalo. On sám sa nad tým mohol zasmiať, nad večerou s priateľmi len tak spomenúť to mladé dievča, aby sa zabavili. Mohol sa ale aj nahnevať, prikázať svojim ľuďom nech ju zadržia, keď ju stretnú. Nedokázala ho odhadnúť, no dokázal to vôbec dakto?

"Bežalo ich za mnou zopár ešte štyri ulice. Ostatní sa starali o Pána Justice. Nechápem, ako takí starci môžu mať takú kondičku. Hádzali po mne všetko, čo sa dalo," hovorila, "Viackrát som spadla. Nakoniec to vzdali, ale neviem čo by sa stalo, keď by ma chytili. Dohovorili by mi? Vzali by ma naspäť? Neviem, len sotva som sa sem doplazila."

Riaditeľka sa konečne zdala pokojná, keď dopočula koniec príbehu, no isto sa šla vypytovať ešte viac. Daphné chcela iba kľud, ľahnúť si dakde do postele a snažiť sa zabudnúť. Ten jej príbeh bol strašný, nevedela si predstaviť, ako by ona sama bežala takto po uliciach. Daphné ani nebola taká odvážna, ale vždy sa objavila v situáciách, ktoré budili taký dojem. Ani sa jej už po lícach nekotúľali slzy, iba s ľútosťou vpísanou v tvári hľadela na dlážku. Čakala, čo jej povedia, či jej niekto vynadá.

"Ako si ale vedela, že môžeš prísť tu?" opýtala sa Vivian, "Naše malé 'spoločenstvo' je pomerne tajné, chodí tu iba zopár ľudí."

"Tajné?" zarazila sa, "Nemôže to byť tajné. Veď nejakí ľudia od vás v metre robia kampane, alebo nie? Veľa ľudí o vás rozpráva, aj o vašich plánoch a stretnutiach. Nikdy som ale nezačula, kde sa stretávate. Nevedela som ale, že vy ste členkou. Dúfala som, že sa o mňa postaráte, keď som v takomto stave, veď ste sa predsa priatelili s mojou matkou. Nič iné mi nenapadlo."

Nikto ale nepočúval jej vysvetľovanie, iba zmätene na seba hľadeli. Cordélijská rovnosť nevystupovala verejne, teda aspoň nie teraz. Každú informáciu, ktorú poznala verejnosť, musel niekto vypustiť. Mohlo to byť iba náhodou, mohlo to byť úmyselné. Zatiaľ neriešili veľmi dôležité veci, no od matky začula, že sa teraz chystajú skutočne konať. Možno sa skrývajú, ale ako dlho bude trvať, kým sa niekto preriekne a ich bezpečie sa pominie? 

1016