Ophélia: Búrka nad Cordéliou

Podozrievanie

Ako inak, než aby jej matka bola absolútne kľudná v každej situácii, ktorá nastane? Hľadela na Emelinu akoby nepovedala nič dôležité, iba nejaký nepodstatný detail. Členovia, ktorí ešte zostali v miestnosti snáď čakali, že dramatickým spôsobom prejaví svoje pravé úmysly a pokúsi sa ich pozabíjať.

"Máš absolútnu pravdu," potvrdila nezaujato, "Emelina, ak sa nemýlim? Toto sú však moje osobné záležitosti, ktoré patria do dávnej minulosti. Pani O'Sullivanová si tohto je vedomá. Nevnímam tému môjho romantického života ako dačo, čo by sa malo preberať na týchto schôdzach."

Emelina sa od hanby zapýrila a sadla si znova do kresla sťa neviditeľná, rozčervenené líca jej nedali vypariť sa. Jej matka sa vyjadrovala pomerne múdrymi slovami, ktoré väčšinou boli úplne zbytočné. Keď bola mladšia, tak ju to hnevalo. Teraz si uvedomovala, že niečo podobné robil aj Pán Justice. Vivian ale na rozdiel od neho nedosiahla od publika ošiaľ plný súhlasu, snáď ešte stále jej chýbalo dačo, čo on ovládal.

Členovia Cordélijskej rovnosti sa zdali pokojnejšími, ich dlane neboli pripravené na útok, no nespokojne šomrali. Ako im to mohla riaditeľka urobiť? Iste sa im dačo také preháňalo hlavou. Svojimi nevinnými činmi im bodala nože do chrbta, dôvera sa zase naštrbovala. Najprv sa objavilo, že kedysi bola blízkou ich nepriateľa a teraz ich ukryla v dome podobného človeka?

Ak by nepoznala svoju vlastnú matku, tak by zúrila s nimi. Nikto by ju nepovažoval za ideál dokonalého človeka, no poznala presne čo chce. Nikto by ani ju a ani jej dcéru nemal podozrievať zo spojenia s Pánom Justice. Dobre vedeli, akí sú jeho ľudia.

"Už to je všetko?" otrávene sa spytovala riaditeľka, "Neprajem si ďalšie podobné narušovania našich schôdzí. Môj úzky okruh ľudí som nevybrala zo dňa na deň."

Náhle obvinenie zamietli pod koberec tak náhle, ako ho Emelina vyriekla. V dome sa vzduch ale znova stal napätým, podozrievavé pohľady jej naháňali zimomriavky. Situácia z Maisy sa zrazu opakovala. Riaditeľka sa stala podozrivou i keď vraj bola hlavou hnutia.

Nepodozrievala nikoho z množstva mladých, čo sa tam obmieňali. Ak by ku ktorémukoľvek z nich prišiel Pán Justice a povedal im, že majú zapáliť svoj dom, tak by to urobili. Ona by tiež nebola iná, no na rozdiel od nich by aspoň nepotrebovala zápalky. Podozrievala jednu ženu, ktorú predtým ani nepostrehla.

Čím bola taká zvláštna? Zrazu začala vyčnievať z davu, aj keď jej tvár si nikdy predtým nevšimla. Ryšavé vlasy ju prenasledovali rovnako, ako tá neznáma prenasledovala Vivian. Išla za ňou ako tieň, bola snáď jediným človekom, na ktorého matka nepozerala svojím nenávistným spôsobom. V dome sa správala ako komorná, no niekoho takého by si jej matka isto nenajala.

"Je zvláštna," ticho riekla, "Ja sa o mamu bojím. Nechcem, aby jej ublížil ktosi od Justice."

Po vlasoch ju hladil jemný vánok, okno otvorené do hlbín Cordélijskej noci. Letá vždy trávila v záhrade, na Cordélii nemala priateľov, bolo to pre ňu jediným útočiskom pred stiesnenou izbou. Teraz tam však nemohla, vôňu leta so závisťou cítila iba z okna. Nesmela vychádzať von. Jej izba začínala páchnuť ako dym, no i tak si musela dávať pozor, aby ju dakto nezahliadol. Obaja sa mohli nanajvýš plaziť popod okno, snažili sa neprezradiť ich skrýšu, skrýšu Cordélijskej rovnosti.

"Je tu veľa zvláštnych ľudí, či nie?" vravel Ismaya ľahostajne, "Možno sa iba bojí, tak preto chodí vždy za tvojou mamou."

Pohľad naňho ju zaplavoval zvláštnym trpkým pocitom. V pokoji vypĺňal papiere do svojej práce, prekladal dokumenty z rôznych jazykov a pradávnych písem. Väčšina ľudí, ktorí museli chodiť do práce, by jej isto závideli, no ona už konečne chcela vyjsť z domu ako bežný človek tak, ako to robil on. Čo ak by ju zobrali naspäť do ich malého väzenia? Kedy na to zabudnú a bude už konečne bezpečné ukázať sa na verejnosti?

Tú ženu nemohol vnímať tak, ako ona. Celý deň bol kdesi v práci, no ona mala zostávať v dome za všetkých okolností. Ona, tá žena a riaditeľka O'Sullivanová tam zostávali vždy, ani jedna z nich nemohla vychádzať. Kto ale teda bola, keď nemohla opustiť dom? Hľadali ju pre niečo?

"Mal si vidieť, ako sa zatvárila, keď Emelina to spomenula," snažila sa ho presvedčiť, "Ako keby obviňovali ju a nie matku."

"A ty si to videla? Nie. Možno sa iba zľakla, veľa ľudí sa zľaklo," obhajoval neznámu ženu, "Ak ťa to tak strašne trápi, tak sa môžeš spýtať svojej mamy. Ona sa isto riadi tým, že čo na srdci to na jazyku."

Otrávene sa hlavou oprela o stenu a rozmýšľala, ako by podporila svoje bezvýznamné pochybnosti. Možno jej neprospievalo byť zavretá tak dlho v dome, no cítila na sebe pohľad tej ženy každý raz, keď okolo nej prechádzala.

"Nepáči sa mi to, vedia zistiť úplne všetko," počula cudzí 'šepot' blízko domu, "Pozri koľko toho zistilo iba akési dievčisko."

Hlas sa snažil byť tichý, no v konečnom dôsledku tú osobu nezaujímalo, kto by ju počul. Nebol to nikto z ulice, susedného domu a ani cudzincov z Cordélijskej rovnosti. Stáli na záhrade, možno si ani neuvedomovali, že ich počúvala cez otvorený oblok.

"Hovorili, že už neexistuješ. Neexistuje to, čo si bola. Začala si s čistým štítom," upokojovala ju Vivian, "Si Roxanne, nikto iný."

Musela viac napínať uši, aby počula jej slová, no zmätenie narastalo. Roxanne určite bolo meno tej ženy, ktorú podozrievala. Ismaya prestal chaoticky písať svoj dokument a taktiež sa započúval do cudzieho rozhovoru.

"Myslíš, že by na to neprišli?" so strachom sa spytovala, "Sú to iba mladí, ale vedia toho akosi veľa. Cordélijská rovnosť sa mi prestáva pozdávať, hlavne v našom dome."

Prekvapene zalapala po dychu. Možno to nemyslela tak ako to povedala, no dôraz, aký na svoje slová dala ju, presviedčal o opaku. Našom dome. Ako by dom jej matky mohol byť spojený so ženou, ktorú prvý krát stretla iba prednedávnom?

"Aj tak ich nečaká vo svete nič dobré. Môžeš sa len tak tváriť, že hovoria hlúposti a všetci uveria tebe," nezaujato vravela jej matka, "Možno je to smutné či čo, ale je to pravda."

Škrípavý zvuk starých zadných dverí prerušil pokojnú letnú noc, vypustil všetok hluk z vnútra, kde všetci počúvali rádio. Už sa vracali, snáď ich rozhovor bol iba núdzový. O Roxanne nevedela doteraz vôbec nič, no práve zistila, že je to najzvláštnejší človek v celom sídle.

1001