Ophélia: Búrka nad Cordéliou

Zvuky pravdy

Nemala to hovoriť, no jednoducho sa preriekla. Ako to mohla nechať tak? Netušila, koľko ľudí ju počúva, možno to nebol ani jeden. Musela však dokončiť to, čo začala. Povedať to, čo chcela.

Cítila, ako na ňu hľadí Emelina vedľa nej, z ich malého rádia sa stala rutina. Zvuky pravdy, tak sa sami nazvali, zahŕňali až priveľa práce v porovnaní s ich úspechom. Netušila, či si ich skutočne niekto púšťa, každou chvíľou tomu verila menej. Všetko, čo mali pripravené, bolo tak nudné, povedané už stokrát. Mala sa držať scenára, ktorý starostlivo napísala riaditeľka tak, ako jej bolo povedané. Slová o Centrách monitorovania kríženia jej z úst však vyšli samé.

Mala rozprávať tie bežné rečičky o neprijatí ľudských čarodejníkov Pánom Justice, ktoré nikoho skutočne nezaujímali. Až prineskoro si uvedomila, že povedala, že Pán Justice neobmedzuje iba čarodejníkov. Mala si zahryznúť do jazyka, ale hovoriť ďalej ju tak lákalo. Zmätená Emelina vedľa nej hľadela do scenára, isto si z jej slov nepospája, že je víla.

"Kto z vás milovníkov Pána Justice by si povedal, že vás môže ktokoľvek udať a skončíte vyšetrovaní v centre pre krížencov?" tými slovami to celé začala.

Ani si nepamätala, čo hovorila predtým. Slová Hydry jej vŕtali v hlave, možno práve preto urobila takúto hlúposť. Potrebovali, aby ho ľudia už nemali radi. Pomohlo by toto? Za celých pár týždňov ich vysielania nezažili žiadny úspech, teraz ju isto nepočúvalo viac než desať ľudí, ktorí si mysleli, že je pomätená.

"Môže vás nahlásiť ktokoľvek, je iba otázkou času, kedy vám na dvere zabúcha Cordélijská polícia," hovorila, "Nebojte sa, nepustia vás von len tak. Ak nájdu podozrenie, že nie ste čistý čarodejník, tak vás budú skúmať, až kým sa nepotvrdí vaša nevina. Inak sa odtiaľ nedostanete, nikdy."

Nebola to jednoduchá pravda? Rýchlo jej došlo, že majú konečne niečo nové. Celé roky opakovali tie isté argumenty, ale teraz môžu priniesť tomu málu ľudí aspoň pár noviniek. Bolo by hlúpe to nepovedať. Odkrývať niečo také mohlo pre Pána Justice skončiť veľkým škandálom a práve toto oni potrebovali.

Emelina do nej štuchla, mala by naozaj prestať. Nebude to nebezpečné, keď už teraz má ich mená? Možno, no v tej chvíli nevidela ani jeden rozumný dôvod, prečo by toto tajomstvo krajiny nemala všetkým povedať. Ako ich nenapadlo vytiahnuť čosi také silné?

"Je jedno, či sa už stáročia vaša rodina považuje za poctivých čarodejníkov," vravela do svojho malého mikrofónu, "Je vo vašej krvnej línii tá najmenšia chybička? Môžete iba ticho dúfať, že vás niekto nenahlási úradom a neskončíte kdesi v Cordélisjkých horách. Kto vie čo sa stane s tými, u ktorých sa podozrenia naozaj potvrdia."

Ak by toto mala hovoriť naživo, tak by sa jej pozapletal jazyk a pravdepodobne by jej tie slová z úst nikdy nevyšli. Nemala by toľké sebavedomie, keby nesedela skrytá kdesi v ich sídle s chúďaťom Emelinou vedľa seba. Nikto z tých ľudí, čo si ich môžu zapnúť, ju nespozná.

"Koľko krát ste počuli o tom, ako je mágia vzácna. Áno, ale iba keď ste čarodejník a ešte k tomu zvolený pod toľkými podmienkami," stále rozprávala, dochádzal jej čas, "Mágia by nás mala spájať, nie odlučovať. Možno ste sa smiali, keď ľudia Pána Justice roky odháňali a vraždili ľudských čarodejníkov, ale toto sa kľudne môže týkať aj vás. Nemusíte to ani vedieť! Pán Justice sa nebojí vás odpratať, nebude mu to ani ľúto. Nie je to váš veľký ochranca, je to váš veľký vrah, ktorý pôjde cez mŕtvoly, len aby dosiahol svoj pokoj. Koho vyvraždí ďalšieho tak, ako to urobil s Allardskými vílami?"

Ich vysielací čas sa práve skončil, presne tak, ako bolo naplánované. Dýchala rýchlo, toľko nepremyslených slov sa hovorilo ťažko. Na žiadnom z ich vysielaní ešte takto nezišla z určenej cesty, ako keby ju niekto začaroval, aby povedala všetko, čo ešte nikdy predtým.

Emelina na ňu hľadela s vyvalenými očami, jej tvár bola tak zvláštne pokrútená. V rukách zvierala papiere, podľa ktorých sa mali riadiť. Vždy ich recitovala od slova do slova, hľadela na ňu škaredo pri každej chybičke. Zdalo sa, že sa o chvíľu zblázni, s tým aj ona súcitila.

"Mali sme rozprávať o súdoch a podplácaní," riekla ticho Emelina, "Ale toto tiež bolo... zaujímavé."

Začala rozmýšľať, ako vždy, prineskoro. Urobila niečo zlé? Isto pár jej slov nemohlo mať nijaký väčší dopad, no nie? S jej šťastím tomu ani neverila. Keď zaškrípali dvere, za ktorými vždy počúvala riaditeľka, tak vedela, že urobila chybu.

Ich malú komôrku zaplavilo svetlo, oči by ju isto zaštípali, ak by videla. Ani sa nechcela pozerať na tváre troch vedúcich Cordélijskej rovnosti. Vedela si detailne predstaviť, ako to všetko dobabrala.

"No..." vydýchla Vivian, "O čomsi takomto sme dnes naozaj nemali naplánované hovoriť. Aspoň sme to nejako oživili."

"Zvuky pravdy práve získali rekordných poslucháčov," neveriacky hovorila riaditeľka, "Napriek našim reklamám nás doteraz počúvali iba hŕstky ľudí. Neviem prečo si nás dnes naladili až rekordné tisíce, možno si to ľudia rozšírili medzi sebou. Takmer som tomu neverila, keď som tie čísla videla. Máme však zaručené to, že o nás teraz už vie Justin a čosi takéto vážne on nenechá len tak."

816