Ophélia: Búrka nad Cordéliou

Žena ulepená krvou

Daphné nebola ten typ človeka, čo by sa dobrovoľne dostal do nebezpečnej situácie. Či už pre pocit hrdinstva alebo adrenalín, nenechala by sa len tak doráňať. I keď na škole robila všetky možné športy, tak prišla iba s pár škrabancami.

Ležala im na sedačke a tvár si od hanby zakrývala, keď jej obväzovala ruku a prizerali sa všetci stáli obyvatelia domu. Už bola noc, aspoň tam nestáli desiatky cudzích ľudí. Všetci na ňu ticho hľadeli, tvár jej už začínala červenieť. Nikdy sa nebála byť v centre pozornosti, no nebývalo to vtedy, keď ju dakto ošetroval v cudzom dome.

"Meghanina dcéra?" spytovala sa jej mama po pár zdĺhavých minútach.

Podoba medzi nimi sa nedala poprieť, Daphné bola jej odrazom v zrkadle z dávnych rokov. Jej tmavá koža sa ale dala ťažko zahliadnuť, keď všade mala krv. Nebolo jej ani toľko, no rozotrela si ju snáď všade.

Napla svoje guľaté líca snáď so snahou o úsmev, no malé škrabance ju prudko zaštípali. Pozerali na ňu ako na výstavu za sklom. Tikanie vysokých hodín pritlačených ku stene sa jej vrývalo hlboko do mozgu, zdalo sa to už neznesiteľné.

"Musíš povedať, čo sa ti stalo," ozvala sa riaditeľka, "Pomáhať je ťažké, no ak to nijako nesúvisí s Cordélijskou rovnosťou, tak budeš musieť odísť. Toto nie je nemocnica."

Oči jej prekvapene zablikali, tá žena pre ňu vždy predsa bola akýmsi vzorom. Čo by ale povedala ustráchaným sestrám v nemocnici, keď by sa jej pýtali na to isté? Pravdu? Nikto na svete, ani ten najväčší hlupák, by neuveril, že je v poriadku.

Nemohla iba ticho sledovať, ako vyzerá, nebola ani náhodou tak upravená, akú ju poznala. Možno bola, ale predtým, než sa jej stalo toto. Jej zvyčajne žiarivé kučery, do ktorých v ich malej zdieľanej kúpeľni vkladala množstvo času, boli pozliepané tmavou krvou. Javili sa ako vrabčie hniezdo, stále sa ich s nepohodlným pocitom dotýkala a sťažovala jej prácu ošetrovania.

Vyberala jej síce lesklé črepiny z tváre, zdalo sa to ako nechutná a krvavá práca. Nerobila nič pekné ani užitočné, no  zasmútila za svojimi detskými predstavami. Neboli ale ani také dávne, veď sa ich doteraz nevzdala. Snažila sa sústrediť na Daphné a nie na návrh života v ľudskom svete, no myseľ jej občas odbočila od cestičky, ktorú jej zadala.

Z veľkých guľatých očí sa Daphné skotúľala horká slza, spadla jej rovno na pracujúcu ruku. Spojila pery ku sebe len preto, aby nevyzerala, že plače. Nemala rada, keď sa o ňu ľudia  báli a snažili sa ju vľúdnymi slovami ukľudňovať. Rozľútosťovalo ju to ešte viac. Aspoň to o nej vedela po roku súžitia.

Nikto ju ale neplánoval hladiť sladkými slovkami, čo ju rozsmútilo ešte viac, aj keď to možno znelo nezmyselne. Tri cudzie a dospelé ženy na ňu hľadeli ako na náladové decko v škôlke, iba čakali kým sa ukľudní a povie im, čo chcú počuť.

"Išla som z práce," začala hovoriť, slzy iba polykala, "Pracujem na Úrade magických vplyvov v oddelení prírodných zložiek, no to pre vás nemusí byť podstatné. Išla som iba domov, ale zahliadla som veľký rad ľudí. Viete, som veľmi zvedavá. Musela som sa ísť pozrieť."

Jediné, čo prekvapilo ju bolo to, že Daphné pracuje na nejakom úrade. Každý deň chodí do práce v uhladenom kostýmčeku, ktorý jej teraz pošpinila krv, a nízkych lodičkách, aj keď sa teraz z jednej odlomil opätok. 

O'Sullivanová ale iba z jej pár viet vyzerala, že vie o čo ide. Začínalo ju to zaujímať, už nepozorovala, ako jej ošetruje zranenia iba z donútenia. Znalosť tej ženy o Cordélii bola neskutočná. Nenarodila sa tam, vyrastala v akomsi lese s Pánom Justice, ale bola zdatnejšia ako väčšina miestnych. Vybavovala si malé uličky, tajné úniky aj škáry medzi domami.

"Vedela som, že Pán Justice robí tie svoje vyjadrenia na určených miestach, ale toto je moja cesta domov a nikdy som ho tam nestretla," zamýšľala sa akoby si už teraz nevedela spomenúť, "V robote to počúvali moji kolegovia, tak som vedela, že to už skončilo. Prišlo mi divné, že tí ľudia neodchádzajú ale prichádzajú. Takto vyzerám, teda vyzerala som ako celkom bežná panička. Nemohli len tak prísť na môj pôvod. Povedala som si, že za to nič nedám."

Naozaj sa zdala iná, všimla si to len teraz. Vždy bola športovkyňou, jej držanie tela bolo zvláštne, vypracované svaly ľahko viditeľné. Napriek tomu, že vyzerala rovnako, tak sedela s ladne vystretým chrbtom ako nejaká dáma. Ruky mala jemne položené na nohách, nepodobala sa na seba spred pár mesiacov. Ako sa dalo tak rýchlo zmeniť celé držanie tela? Splietla by si ju s tými vážnymi dámami, ktoré vyklopkávali po uliciach s hlavou vztýčenou ku oblakom. Keby teda, samozrejme, nebola celá od krvi.

"Nevedela som, že po tých vyjadreniach bývajú akési malé stretnutia. Bolo tam celkom pekne, hrala tam dokonca aj hudba. Pred pár mesiacmi to bola rozpadnutá búda, no kvôli nemu to asi opravili," hovorila, "Pustili tam hocikoho. Každému ponúkli nejaký maličký nápoj, netuším čo to bolo, ale chutilo to odporne. Všetci sa na seba tlačili, ani to už nemalo spoločné nič s Pánom Justice. Urobili si z toho jednoducho príjemné posedenie."

S každým jej detailom, ktorý isto bol potrebný, bola menej a menej trpezlivá. Čo sa dialo na takej akcii? Chcela to vedieť čo najrýchlejšie, už bola zvedavá.

"Nepodporujem ho, nič také," rýchlo sa začala obhajovať, "Veľa som doteraz nepočula o Cordélijskej politike, veď predsa len som tu nežila. Chcem si iba urobiť svoj vlastný názor, aj keď som na škole bola v Cordélijskej rovnosti."

"Mal by to tak robiť úplne každý," prerušila ju riaditeľka, "Na tom nie je nič zlé. Len nejakým spôsobom, pri ktorom by nedopadol takto."

Jej líca zčerveneli. Väčšinou si neuvedomovala do čoho ide až kým nebolo príliš neskoro, to sa o nej tiež stihla dozvedieť. Zabudla, že sa ponúkla, že ju bude ošetrovať. Iba so zatajeným dychom počúvala.

"Ľudia ale stále prichádzali, niektorí z nich boli aj opití. Snažila som sa stáť čo najďalej od ostatných, no aj tak do mňa dakto drgol. Ten privítací nápoj bol lepkavý a celý som ho po sebe vyliala. Iba teraz som začala zarábať a ten kostým bol drahý. Pýtala som sa ľudí, kde sú toalety. Bolo tam však strašne veľa dverí. Otvorila som jedny na konci chodby, vyzerali ako záchody. A tam," po dlhom rozprávaní so strachom polkla.

"A tam?" zvedavo sa opýtala Roxanne, ktorá sa dovtedy ani raz neozvala.

"Stretla som sa osobne s Pánom Justice."

1033