PREKLIATIE A DAR

~ 63 ~

   Stoky pod mestom boli presne také, ako si pamätal. Tmavé, páchnuce a mizerne strážené. Norcan sa predieral zápachom a potkanmi nasledovaný skupinkou rebelov, ktorých mal nepozorovane dostať do mesta. Cestou narazili len na dve hliadky pozostávajúce každá z dvoch vojakov, ktorým za trest prischla služba tam, kde by si ju dobrovoľne nevybral nikto.

   Keď sa dostali k príklopu, nad ktorým čnela Opálová ulica, hneď si všimli, že je omnoho lepšie strážená, ako zvyšok mesta. Nedávny útok na členov rady, ktorý ich úspešne preriedil, si vyžiadal zvýšené opatrenia a preto v častiach mesta, kde bývali a kde sa pohybovali tí starci, boli omnoho lepšie strážené, ako si Norcan pamätal. Členovia rady mali byť tí najschopnejší zo všetkých mágov, pravda však bola, že ich schopnosti boli vekom poriadne oslabené. Väčšina z nich mala už po sedemdesiatke, niektorí ju oslávili poriadne dávno. Najmladší z nich bol lord Madanas a zrejme aj jediný, ktorý bol dostatočne schopný sa o seba ešte sám postarať. Avšak on dnes nebol ich cieľom, keďže sa stále zdržiaval na akadémií a tam nikto z nich nemá prístup, keďže tam ani neštudujú, ani nepracujú.

   Skupinu votrelcov Norcan previedol cez ďalšie tunely aby sa dostali k východu, ktorý sa nachádzal v zašitej bočnej uličke. Mali šťastie, pretože bola aj dosť opustená.

   „Tu je to," povedal potichu. „Odtiaľto sa dostanete na Opálovú ulicu týmto smerom," ukázal a potom pokračoval v ďalších inštrukciách, ktoré si už dopodrobna prebrali skôr, ale ešte ich chcel pripomenúť.

   „Dobre. Stretneme sa tu o tri hodiny," odvetil mu mladý muž s vyholenou hlavou a krátkou hnedou bradou. „Ak sa niečo poserie, vrátime sa inokedy."

   „Dohodnuté. O tri hodiny," prikývol Norcan a zostúpil späť do podzemia. Jeho úlohou bolo priviesť ich na miesto, nič viac. Medzitým, ako si oni budú plniť svoju úlohu, on zájde za Alri. Podarilo sa mu nepozorovane prešmyknúť na Mesačnú ulicu ku Gryfím záhradám, no potom sa musel ukryť v kríkoch, pretože ešte niektorí boli vonku aj tak neskoro v noci, hoci už bola poriadna zima a na mesto sa znášal jemný sneh.

   Keď sa mu naskytla príležitosť, obišiel bránu záhrad a preskočil plot, za ktorým bol dom Alrinej matky. Našťastie tam nikoho vonku nestretol a v oknách bolo zhasnuté. Vyškriabal sa k oknu, ktoré patrilo Alri a nehlučne ho pomocou mágie otvoril. Dnu zavial chlad a Alri, ktorá spala vo svojej posteli sa zamrvila, no Norcan sa stihol prešmyknúť dovnútra. Alri sa striasla a otvorila oči. Tuhšie si pritiahla prikrývku a posadila sa so značnou námahou. Pod bielou prikrývkou sa črtalo veľké bruško, ktoré jej očividne už sťažovalo pohyby aj spánok.

   „Je tu niekto?" hlesla roztrasene a rozhliadala sa okolo seba. Keď poriadne zaostrila, po chvíli sa jej v kúte izby črtali obrysy mužského tela. Alri zalapala po dychu a natiahla sa kamsi k nočnému stolíku.

   „Neboj sa, to som ja," ozval sa, aby zahnal jej zdesenie, ale stal sa presný opak. Alri vyskočila z postele a chcela sa dostať k dverám, no priskočil k nim a zablokoval ich.

   „Čo tu chceš? Odíď, lebo zavolám stráže!" osopila sa naňho a prebodla ho pohľadom, z ktorého ho pichlo v hrudi.

   „Alri, prosím, dovoľ mi... Porozprávajme sa. Žiadam ťa o to." Jej pohľad nezmäkol, hoci sa jej oči zaliali slzami. Odstúpila od neho a ruku si položila na brucho.

   „Nemáme sa o čom. Zradil si Zahr, zradil si Nyru a zatiahol si do toho aj mňa! Nyra kvôli tebe takmer zomrela a mňa nechce ani vidieť! Klesol si tak hlboko a chcel si stiahnuť aj ostatných!" Rozrušene mu vyčítala jeho vinu, v čom jej nemohol odporovať. Nechcel, aby sa v takomto stave rozčuľovala a pomyslel si, že radšej nemal prísť. No už bol tu a nemohol to už nechať tak.

   „Alri, upokoj sa prosím a vypočuj ma." Chytil ju za ramená a potisol k posteli, aby si sadla. Neprotestovala, očividne uvítala možnosť posadiť sa, no jeho ruky rýchlo striasla. Norcan si pred ňou kľakol. „Oklamali ma. Myslel som, že tým pomáham všetkým, ale bol som idiot. Hlúpy a naivný, ktorý podľahol ilúziám o zmene a vlastnom pričinení na nej. Teraz to už viem. Ten muž mal z Nyry vyňať démona a mohla by žiť pokojne, obyčajným životom. No nebolo to tak a teraz viem, že som urobil obrovskú chybu. Mrzí ma, že som do toho zatiahol aj teba a prisahám, že som nechcel, aby na teba padla vina. Alri, prosím, ver mi. Napravím aspoň časť toho, čo som urobil. Uvidíš."

   „Ako to chceš napraviť? Si zločinec a pátrajú po tebe Hľadači. Načo si sem chodil? Neodídeš odtiaľto, chytia ťa."

   „Záleží ti na tom, aby ma nechytili?" spýtal sa, keď videl, že ju to trápi. Alri odvrátila pohľad nabok.

   „Napriek všetkému ti nedokážem priať nič zlé. Hoci by si si to zaslúžil. Ale nemal si sem chodiť. Nečakaj, že ťa budem skrývať."

   „To by som od teba nikdy nechcel."

   „Čo teda chceš? Načo si prišiel?" Dovolil si vziať jej ruky do svojich a na obe vtisol bozk.

   „Potreboval som ťa vidieť. Vás oboch," šepol a priložil dlaň na jej oble brucho. Alri sa neubránila citom a tvár jej zaliali čerstvé slzy. Priložila ruku na jeho a pozrela mu do očí.

   „Naprav to, Norcan, ak sa to dá. Potom sa k nám vráť. Ale nie skôr. Získaj si opäť česť a Nyrinu dôveru. Potrebuje niekomu veriť a ty si jej dôveru zradil. Ak sa to dá, musíš to napraviť." Norcan horlivo prikývol a naklonil sa, aby ju pobozkal na bruško. Potom zdvihol tvár, priblížil sa a pobozkal Alri na pery. Vedel, že už má málo času a musí sa ponáhľať. No aj keby mal vypľuť dušu pri tom, ako sa bude náhliť do tunelov, musel si dopriať ešte viac bozkov a objatí, kým si to jeho žena nerozmyslí. Vedel, že ju premohli city a neodpustila mu a on podlo využil to, že ju rozcítila táto situácia, ale tak veľmi ju potreboval zase cítiť, že nemohol inak.

   „Ver mi, Alri. Nechcem nič iné, len to všetko napraviť a žiť s tebou ako bezúhonný človek. Nevrátim sa, kým to tak nebude." Alri bez slov prikývla a Norcan jej posledný raz priložil pery na čelo. „Ľúbim ťa," šepol a prešiel k oknu. Venoval jej posledný pohľad a jej oči sa opäť napĺňali slzami, no na jeho potešenie mu pošepky odpovedala. Potom sa znova nečujne vytratil cez okno a zamieril k stokám.

   Keď dorazil na miesto stretnutia, všetci tam už boli a chystali sa odísť.

   „To ti trvalo," osopil sa naňho jeden z rebelov, starší čiernovlasý s jazvou na nose. Norcan jeho poznámku ignoroval.

   „Ako sa vám darilo?"

   „Boli problémy, ale zvládli sme to," odvetil mu holohlavý. „No musíme vypadnúť. Chystali sme sa už odísť bez teba," hovoril už počas chôdze.

   „Videli vás?"

   „Videl nás sluha a podarilo sa mu zdrhnúť, no nemali sme čas sa za ním naháňať."

   „A? Podarilo sa?" vyzvedal Norcan. Holohlavý sa naňho úkosom pozrel a uškrnul sa.

   „Podarilo. Od dnešnej noci zostal Zahru posledný člen Veľkej zahrskej rady." Norcan na to nič nepovedal. Namieril pohľad pred seba a sústredil sa na správnu cestu, aby ich vyviedol von z mesta. Nad hlavami im po chvíli tlmene zneli poplašné zvony. Hoci je práve teraz na zozname hľadaných zločincov, bol zvedavý, v čom bude iný život v zemi bez tých sebeckých starcov. Zahru rozhodne svitá na celkom nové časy a neubránil sa myšlienke, či bude vodkyňa Aderyl schopná vládnuť bez rady, alebo sa situácia vyvinie celkom inak.