~ 46 ~

49 9 0
                                    

   Po tom, čo sa Elinyra a Eradan úspešne prihlásili na štúdium na Zafírií, sa nevydali na Zelenú ulicu, presvedčiť sa o tom, čo jej hovoril Thimeron. Ubytovali sa v hostinci. Nemohla tam hneď utekať. Stále tomu neverila. Napokon sa tam ale predsa len vydali, pretože podľahla zvedavosti. Cestou o tom Eradanovi porozprávala a tváril sa nemenej prekvapene, ako ona.

   „Tvoj otec mal také majetky a tvoja mama predala všetky jeho veci, cennosti, knihy, nábytok a ktovie čo ešte, aby si mohla chodiť do školy a aby ste nežobrali na ulici. To nedáva zmysel."

   „Ten muž hovoril, že mama odmietla dedičstvo aj jeho pomoc." Eradan sa na chvíľku zamyslel.

   „Áno, to sa na tvoju mamu podobá." Chvíľu akoby premýšľal a potom sa začal rehotať.

   „Čo je?" spýtala sa so zdvihnutým obočím.

   „Viem si predstaviť, ako to asi vyzeralo, keď ho tvoja mama vykopla. Nehnevaj sa, bola to milá žena a mal som ju rád, ale keď sa rozčertila, bola ako bosorka." Elinyra si mamu pamätala ako milú a jemnú osobu, ale Eradan mal pravdu. Vedela sa poriadne rozzúriť. „Pamätáš sa," pokračoval Eradan, „ako po mne vybehla, keď som ťa vytiahol von do dažďa a vrátili sme sa špinaví od blata? Zasvinili sme celý dom. Vlastnú matku som nikdy tak neposlúchol, ako vtedy ju, keď nám kázala všetko vyčistiť." Elinyra si na to pamätala, aj keď boli ešte deti.

   „Šla z nej vtedy hrôza," dodala.

   Keď prišli na adresu, ktorú jej dal Thimeron, zaklopala na dvere, hoci si pripadala celkom hlúpo. Určite jej nemôže patriť dom v hlavnom meste. To by bolo príliš pekné.

   Dvere im otvorilo dievča približne v Eradanovom veku, možno o málo staršia.

   „Dobrý deň, želáte si?"

   „Dobrý deň," odzdravila Elinyra a váhavo sa spýtala: „Je toto dom Agwyna Relliena?"

   „Vy musíte byť slečna Elinyra," povedala prívetivo a usmievala sa na nich. Otvorila dvere dokorán a nechala ich vojsť. „Pán Thimeron povedal, že prídete. Všetko je pripravené. Vaše veci sem priniesli už pred pár dňami, máte ich vo svojich izbách." Elinyra sa rozhliadala a nechala sa previesť po celom dome.

   „Ja som Marinna a som vám k službám," oznámila, kým prechádzali popri útulnej miestnosti určenej na prijímanie hostí. Dom bol jednoducho, ale pekne zariadený, nič výstredné. Podobné zariadenie si pamätala aj z detských čias, kedy dom v Dlhom údolí mal svoju pôvodnú podobu.

   „Ty sa staráš o dom?" spýtala sa Elinyra.

  „Áno, upratujem, varím a starám sa, o čo treba. Ak budete niečo potrebovať, neváhajte a povedzte mi." Elinyra si spomínala, že aj keď bola malá, mali v dome služobníčky. No postupne museli všetky poprepúšťať. Už dávno zabudla, že vlastne pochádza z celkom dobrej rodiny. Aspoň kedysi vraj bola.

   Dom bol veľkosťou podobný tomu, v ktorom vyrastala, ale krajší a lepšie udržiavaný. Elinyre nešlo do hlavy, že sa ten muž toľké roky staral o majetok jej otca. Prečo to jednoducho nepredal aby sa zbavil starostí?

   Marinna ukázala obom ich spálne, ktoré boli pre nich naozaj nádherné po nociach strávených vonku v táboroch, hostincoch a ubytovni v Grifých záhradách. Posledné noci Elinyra spala na lôžku v Dome liečiteľov, ktoré nebolo ani trochu pohodlné. A keď uvidela veľkú posteľ ktorá zaberala značnú časť jej spálne, počkala, kým sa Marinna vzdiali a hodila sa na ňu. Obklopil ju dotyk jemného povlečenia a mäkký matrac, na akom naposledy spala doma v Dlhom údolí. Eradan sa na ňu pobavene pozeral opierajúc o rám dverí.

PREKLIATIE A DARWhere stories live. Discover now