PREKLIATIE A DAR

~ 28 ~

   Všade navôkol sa ozývali desivé výkriky. Temnota obklopujúca okolie sa menila na svet z plameňov. Oblaky štipľavého dymu udierali do nosa, no teraz bol cítiť neobyčajne príjemne a sladko. Horúce plamene nepálili, vľúdne sa načahovali a zalievali príjemným nežným teplom.

   Elinyra si odrazu uvedomila, že nehybne stojí uprostred tej skazy. Pred očami jej tancovali mohutné plamene a v diaľke sa mihali tiene. Boli to ľudia, ktorí sa utekajúc pred ničivým ohňom snažili zachrániť životy. Niektorých už plamene pohltili. Pobehovali a revali okolo akoby sa snažili striasť zo seba oheň. Ich duchaprítomnosť sa strácala v bolestných výkrikoch plných agónie, keď im oheň bral blízkych a napokon pohltil aj ich samých.

   Kde sa vzal ten oheň? Čo sa tu stalo? Rozhliadala sa okolo, no nevedela nájsť príčinu tej hrôzy. Očami skĺzla k zemi. A vtom to uvidela. Jej nohy oblizovali plamene. No ona necítila bolesť ani pálenie, len príjemné teplo, ktoré v nej vírilo. Akoby z toho ohňa do nej prúdilo nekonečné množstvo energie. A nie len to. Akoby jej telo prijímalo aj silu obetí, ktorých oheň zhltol. Pochopila, čo videla.

   Celé jej telo bolo v plameňoch. Všetok ten oheň naokolo pochádzal od nej. To ona všetko zapálila. Jej energia sa zmenila na plamene a sršala z nej do všetkých strán. Ničivou silou pálila všetko, čo jej prišlo do cesty. Zatvorila oči, aby pred tým unikla. Znova ich otvorila v nádeji, že to nebolo skutočné.

   Stála pri jazere a plamene sa rozprestierali všade za jej chrbtom. A ona im stále kraľovala. Náhlivo pristúpila k jazeru, aby tie plamene uhasila. No keď sa zohla k vode, nevidela v nej svoj odraz. Zreničky v jej jantárových očiach mali iný tvar, pokožka pripomínala šupiny a zuby boli prerastené do ostrých a dlhých tesákov. Neusmievala sa, no odraz vo vode na ňu prenikavo hľadel so zlomyseľným úsmevom. Drak!

   Elinyra sa strhla a otvorila oči. Srdce jej prudko bilo a na čele jej vyrážal pot. Posadila sa a upokojovala svoj dych. Bola vo svojej malej izbe v ubytovni v Grifých záhradách. Vonku sa črtal jemný prísvit. V noci sa na mesto zniesol slabý letný dážď a vzduch bol vďaka nemu svieži. Prenikal jej oknom a chladil jej rozpálené telo.

   „Bol to len sen," prehovorila sama k sebe s úľavou v hlase a pomaly vstala z postele, aby sa obliekla, umyla a mohla vyraziť k svojim povinnostiam. Akokoľvek sa však bránila, nedokázala z hlavy pustiť ten sen.

   Po raňajkách sa vonku stretla s Alri. Prekypovala veselou náladou, na čo si už Elinyra začínala zvykať. Spočiatku si predstavovala, že sa v meste bude od všetkých držať ďalej. Onedlho všetci budú vedieť, kým je a ona by tak nemusela čeliť zbytočnému sklamaniu. No Alri si ju ihneď získala svojou veselou povahou a keď jej všetko povedala, prekvapila ju svojou vľúdnou a chápavou reakciou. Táto mladá žena sršiaca až vtieravo priateľskou osobnosťou si ju získala hneď v prvý deň. Jej pôvodný plán to síce narušovalo, ale zároveň bola rada, že má niekoho, s kým trávi čas, zatiaľ čo sa oboznamuje s mestom a životom v ňom. Eradan sa pomaly zotavoval a rana mu už nespôsobovala ťažkosti. Občas mu už dovolila pomôcť, ale nebolo to nič namáhavé.

   Počas dňa Elinyra na svoj sen nezabudla. Stále jej víril v hlave a premýšľala, prečo sa jej prisnilo niečo také. Podobný sen ešte nemala. Nakoniec na nič závratné neprišla a uzavrela to tak, že to musí byť dôsledok všetkých tých myšlienok, ktoré sa jej v hlave kopia od odchodu z Dlhého údolia.

   Popoludní sa pristavila pri Heliovi, ktorý si ju za tých pár dní získal svojím radostným poskakovaním okolo nej a smelým pohľadom. Hladila jeho hodvábne perie na krku, keď k nim podišla Alri.

   „Chcela by si si vyskúšať jazdu?" Elinyra na ňu vypleštila oči.

   „Ako to myslíš?"