PREKLIATIE A DAR

~ 35 ~

   Svieži prírodný kúpeľ jej urobil náramne dobre. Spolu so špinou z nej zmyl aj únavu a stres. Nechcelo sa jej z tej miestnosti odísť. Chcela tu buď zostať alebo odtiecť spolu s priezračnou vodou preč z tohto neznámeho miesta, kde nevedela, čo ju ešte čaká. Je pravda, že jej doteraz nikto neublížil, ak nepočíta tú odpornú ženskú, ale nemohla si byť istá, čo s ňou chcú robiť ďalej.

   Umyla sa a dali jej čisté oblečenie, dlhé čierne ľahké šaty v páse previazané červenou šerpou. Dlhé gaštanové vlasy si prečesala hrebeňom, ktorý jej podala jedna zo žien a nechala ich voľne uschnúť, zatiaľ čo si vychutnávala teplé jedlo, ktoré jej priniesli.

   Potom ju odviedli naspäť do miestnosti, kde ju s nimi nechal Urdreth. Ten tam už čakal a keď vošli, hodnú chvíľu na ňu mlčky a zamyslene hľadel. Nevedela, kde a s kým bol, zatiaľ čo sa kúpala, ale vyzeral znepokojene. Jeho zaujatý pohľad vystriedal akýsi zachmúrený a odvrátil sa.

   „Otec rozhodol, že tu budeš hosťom, pokiaľ nebudeš robiť problémy. Budem ťa mať na starosť. Poď so mnou." Elinyra pomaly vykročila za ním.

   „A čo ak budem robiť problémy?" vyzvedala už kráčajúc vedľa neho. Muž na ňu s úškrnom pozrel.

   „Potom ťa budeme musieť zatvoriť medzi tých, ktorí robia problémy." Elinyra stiahla obočie. Jeho odpoveď ju znepokojila, ale nebola natoľko podstatná, aby prebila iné záležitosti. Teraz mala konečne možnosť zistiť odpovede na mnoho otázok, ktoré sa jej tvorili v hlave jedna za druhou, až sa obávala, že si všetky ani nezapamätá.

   „Prečo som tu?" Položila tú najdôležitejšiu. Urdreth chvíľu kráčal mlčky dívajúc sa pred seba. Vyzeralo to, že jej ani neodpovie. No potom sa našťastie ozval.

   „Otec ťa chce len chvíľu pozorovať. Nemusím ti hovoriť, že si výnimočná. To snáď vieš aj sama. Jeho cieľom je zistiť čo najviac o drakovi, ktorý je v tebe spútaný. Ale viac ti neprezradím. Vedz len, že ťa nechce zabiť ani vyňať z teba toho tvora. Nie teraz. Toho sa obávať nemusíš." Elinyre nateraz stačilo vedieť, že jej smrť nehrozí. No bolo ešte veľa vecí, čo ju zaujímali.

   „On je tvoj otec? Keď sme prišli, oslovil si ho pane." Vošli do miestnosti s drevenými lavicami pri stene prikrytými kožušinami, s horiacim ohňom v železnom koši a niekoľkými zapálenými sviečkami na vysokých železných podstavcoch. Pri laviciach stál nízky drevený stôl, na ktorom bola misa s ovocím, džbán s vodou a pohár. Protiľahlú stenu lemovali drevené police, zväčša prázdne. Bolo na nich len niekoľko starých kníh, malá zdobená váza s listovým motívom a mosadzná soška akéhosi tvora.

   Urdreth sa usadil na jednu z lavíc a Elinyra na jeho pokyn na druhú.

   „Je to môj otec, pretože to on ma stvoril. A je to môj pán, pretože moja existencia je zasvätená tomu, aby som mu slúžil." Elinyra tomu celkom nerozumela. So záujmom ho pozorovala a snažila sa vyčítať niečo z jeho zádumčivej tváre. Zdal sa jej byť iný, ako tí ostatní v červených plášťoch a s hrôzostrašnými žltými očami. Hoci jeho bledej tvári tiež dominovali žlté oči, predsa len boli iné. Hlboké, plné pocitov a myšlienok, ktoré sa ich majiteľ očividne všemocne snažil potláčať. No oči o nás prezrádzajú často oveľa viac, ako by sme si želali.

   Zacítil jej skúmavý pohľad, ktorý ho značne znervóznil, a preto uhol tým svojím. „Nedokončili sme rozhovor predtým, ako si sa tak neuvážene pokúsila utiecť," pripomenul a zamračil sa pri tej spomienke. Elinyra sa za to necítila ani trochu vinne. Pochybovala, že on by sa v jej situácií nepokúsil ujsť, keď by sa mu naskytla čo i len najmenšia šanca.

   „Hovoril si, že cítim odpor, strach alebo ľútosť. Pravdupovediac, ani jedno z toho. Nezvyknem si robiť mienku o nikom prv, než ho aspoň trochu spoznám. Odpor som cítila, keď na nás cestou do Dračieho mesta zaútočil jeden z vás. Strach som cítila pri tvojej spoločníčke. Ale ty si mi na žiadny z týchto pocitov nedal dôvod." Chcela dodať, že z neho má absolútne zmiešané pocity a vôbec nevie, čo si o ňom má myslieť, no nechala si to pre seba. Pôsobil na ňu dojmom, že aj keď robí veci, ktoré ona neschvaľuje, nerobí ich dobrovoľne a z vlastnej vôle.

   Urdreth sa na ňu zahľadel so zmesou prekvapenia a pochybností. Rozprávala sa s ním otvorene a bez pohŕdania. Na niečo také nebol zvyknutý. A už vôbec nie u ľudí.

   „Deje sa niečo?" prerušila jeho myšlienky až ním nepatrne myklo. Všimla si, ako znervóznel. Vycítila, že jej chcel niečo povedať, no rozmyslel si to. Chvíľku na seba mlčky hľadeli.

   „Vieš, že nie som človek," odhodlal sa napokon. Povedal to tak ticho, akoby ani nechcel, aby to počula.

   „Nie som taká hlúpa, ako možno vyzerám. Áno, došlo mi to. Aj keď neviem, čo si zač." Ľudia, s ktorými sa doteraz stretol, sa k nemu správali len ako k dobre vycvičenému zvieraťu, laboratórnej myši, čiastočne vydarenému experimentu alebo ako k hávedi. Nikdy nie ako k seberovnému.

   „Ten muž, s ktorým si sa stretla, on ma stvoril. Aj ostatných," vysvetlil. „Hovorí nám vylepšení, ale sme ľudské chiméry. Sme sčasti ľudia. V podstate sme niečo ako umelo vytvorení alebo upravení ľudia. S lepšími schopnosťami, zmyslami a schopnosťou regenerácie." Vysypal zo seba rozpačito a vyčkal na jej reakciu. Každým ďalším slovom očakával pohrdnutie a odpor. No to dievča na neho nepochopiteľne zaujato hľadelo, až z toho bol úplne nesvoj.

   „Nie je to zakázané?"

   „Je to zakázané, preto sme na takomto mieste, o ktorom nikto nevie." Nemohol jej povedať viac, tak sa rozhodol zmeniť tému. „Ale je rad na mne, aby som sa pýtal. Povedal som ti, čo som zač. Teraz mi povedz, kto si ty," osmelil sa. Elinyra na neho prekvapene pozrela. „Si dračia Spútaná. Povedz mi, aké je to mať v sebe draka?" spýtal sa s úprimným záujmom.

   „Aké by to malo byť? Neviem o nijakom rozdiele medzi mnou a ľuďmi bez toho. Okrem toho, že ku mne sa všetci správajú, akoby som mala na svedomí všetko utrpenie sveta." Z jej hlasu bolo cítiť krivdu, akú zažívala od detstva, no bolo v ňom nepatrne cítiť aj náznak hnevu.

   „Nuž, si mladá, tvoja sila sa ešte neprejavila. A pokiaľ ide o tú nenávisť voči tebe..." Na okamih stíchol, aby si rozmyslel, čo presne chce povedať. „Pre moc, akú máš ty, sa ľudia vraždili. Niektorí ju chceli nadobro odstrániť z nášho sveta, iní ju chceli pre seba. Veľa ľuďom priniesli vojny utrpenie. Nečuduj sa preto, ako sa k tebe správajú, keď ty by si mohla byť dôvodom ďalšej vojny." Jeho slová ju prekvapili. Vynorili sa jej slová Arvininho otca. „Mala by si prestať očakávať, že sa k tebe niekedy budú správať inak. Nech urobíš čokoľvek, nikdy ich nepresvedčíš o tom, že nie si hrozba.

   Pravdupovediac, si ňou. Si veľkou hrozbou. Ak sa naučíš ovládať tú silu, buď sa staneš obávanou bojovníčkou, alebo sa staneš korisťou prahnúcich po moci. V oboch prípadoch môžeš byť príčinou ďalšej vojny." Elinyre sa v tvári zračil šok zmiešaný s pochopením nevyhnutnej pravdy, ktorá odznela z jeho úst. Jeho slová vsiakli do jej duše ako letný dážď do vyschnutej zeme. V hlave jej odznievali stále dokola. Ani len netušil, čo nimi spustil. Hoci si v prvom momente, ako to dopovedal, myslel, že ju vydesil. Je príliš dobrá, tým si bol už istý, a jeho slová v nej nepochybne mohli vyvolať zdesenie z nej samej.

   No nebolo to tak. Túto chvíľu si Elinyra uchovala v pamäti ešte veľmi dlhý čas, pretože to bola práve táto chvíľa, kedy pochopila krutú pravdu. Pochopila, kam vedú nitky jej osudu, a nepáčilo sa jej to. Netúžila po moci, ktorá jej bola daná, ani len nevedela, čo s ňou vlastne dokáže, ak sa ju aj raz naučí ovládať. Netúžila po tom stať sa najmocnejšou na svete. Nechcela vzbudzovať strach a ani sa nechcela stať objektom záujmu tých, ktorí bažia po tak veľkej moci.

   Bola to táto chvíľa, kedy sa rozhodla svojmu osudu vzoprieť. Ak má mať takú veľkú silu, o akej všetci hovoria, využije ju na to, aby chránila ľudí. Aby ich chránila pred všetkým, čo by mohlo priniesť ďalšiu vojnu. Ak by aj došlo k tomu, že by práve kvôli nej vojna prišla, musí sa do toho času stať silnejšia, aby jej mohla čeliť. Aby sa stala štítom pre slabých a mocným protivníkom pre všetkých, ktorí ich ohrozia.

   Neverila, že by k ďalšej vojne mohlo dôjsť. Svet teraz fungoval oveľa lepšie, ako predtým, aspoň to sa medzi ľuďmi často hovorilo. No i tak chcela byť pripravená. Musí zosilnieť. Bola presvedčená, že ak sa stane silnou, aby všetkých chránila, ľudia sa k nej prestanú správať, ako k démonovi. Príjmu ju. Ale než to bude možné, musí sa v prvom rade dostať preč z tohto väzenia.

   Po ich rozhovore ju Urdreth nechal osamote. V ďalšej miestnosti, oddelenej od tej, v ktorej boli, nepriehľadným šedofialovým závesom, bola posteľ, kde sa mohla vyspať. No pri tom všetkom, čo sa dialo v jej hlave, ani nezažmúrila oko.