PREKLIATIE A DAR

~ 48 ~

   Keď prešli priechodom, našli sa na rozľahlej trávnatej ploche prerušovanej miestami porastom stromov a kríkov, no po prastarom temnom lese nebolo ani stopy. Pred nimi sa tiahol chodníček, ktorý mierne stúpal do kopca a na vyvýšenom mieste pred nimi sa za vysokými borovicami črtala ohromná stavba. Dominovali jej štyri vysoké veže s žiarovo modrými špicatými strechami. Zafírové veže. Pred nimi bola Zafíria. V skutočnosti bola oveľa veľkolepejšia ako kresby v knihách a v Elinyriných predstavách. Známe Zafírové veže, akoby skutočne svietili modrým svetlom, odrážali ostré slnečné lúče. S úžasom hľadela na tú nádheru pred sebou a nevedela sa vynadívať.

   Žena s ryšavými vlasmi ich viedla chodníkom stúpajúcim priamo k Zafírií. Chodníček sa končil kovanou bránou v mohutnom kamennom oblúku a za ňou sa priechodom dostali na obrovské nádvorie, kde už stáli zoradení študenti vyšších ročníkov. Pred zástupy detí postupne prichádzali starší i mladší ľudia, zrejme učitelia. Ryšavka prvákov zoradila na okraji a potom k nim sama prešla.

   Elinyra sa rozhliadala naokolo. Na nádvorí stáli prinajmenšom štyri stovky študentov, možno viac. Študenti vo vedľajších radoch si so záujmom a úškrnmi prezerali nováčikov. Nejeden sa díval priamo na ňu, len čo zbadali jej oči. Už pred budovou akadémie v meste mala problém svoju prítomnosť utajiť. Všetci už vedeli, že na Zafíriu nastupuje Spútaná. Cítila sa kvôli tomu strašne nepríjemne. Cítila obavy, rozpaky, cítila na sebe mnohé pohľady a neprestajne počula, ako si o nej šepkajú. Bola z toho nervózna.

   Eradan vedľa nej si to všimol a jemne sa jej obtrel hánkami o ruku. Vzhliadla k nemu a obdaril ju povzbudivým úsmevom. Nemusel jej povedať nič, všetko si povedali jediným pohľadom. Stál pri nej. Ako vždy. Ako mnoho krát predtým, bol tu, aby sa mohla oňho oprieť, aby sa mohla naňho spoľahnúť a aby sa nemusela báť, že bude sama. Trochu ju to upokojilo, no aj tak nedokázala zo zorného poľa vytesniť všetky pohľady a z uší nedostala všetok šepot.

   Múry hlavnej budovy pred nimi sa ťahali do výšky a mohutné okované dvere sa s hlučným hrmením otvorili. Von vyšla vysoká štíhla žena v dlhých úzkych hnedých šatách. Na hlave mala zložitý účes z vlasov farby zrelej pšenice a zástupy študentov pred sebou obdarila úsmevom. Pri jej príchode všetok šum a šepot utíchol. Pamätala si ju zo dňa prihlásenia na akadémiu. Bola to riaditeľka. V pätách jej kráčal muž s dlhými čiernymi vlasmi z časti zviazanými na temene a ďalší muž. Elinyra sa zamračila, keď ju vyhľadal pohľadom. Thimeron.

   Riaditeľka Zafírie sa postavila doprostred radu učiteľov a vystúpila ešte o krok vpred.

   „Vítam vás, moji milí, ďalší rok na Zafírií," prehovorila silným hlasom. „Na úvod vás chcem oboznámiť s novými skutočnosťami. Tento rok bude pre vás v mnohom iný, keďže sa udialo niekoľko zmien. Tieto zmeny sa najmenej dotknú druhákov, ktorí zľahka prejdú na prísnejšiu formu vyučovania, ktorú pred niekoľkými mesiacmi schválila Veľká zahrská rada. Prvý ročník od začiatku bude pracovať a vzdelávať sa už podľa nového systému, ktorý sme spolu s mojimi kolegami," gestom ukázala na učiteľov po oboch stranách, „počas prázdnin vypracovali. Najviac sa táto zmena bude týkať ale tretiakov, ktorých tento rok čakajú záverečné skúšky. Hoci sme sa zhodli, že urobíme výnimku a tento rok sa ešte uskutočnia miernejšie skúšky, predsa budú o čosi zložitejšie a vás preto čaká mnoho práce. Pevne verím, že túto výzvu prekonáte a dosiahnete skvelé výsledky."

   Elinyra si všimla, že tretiaci nie sú týmito novinkami nadšení a z ich radov sa ozývalo nespokojné mrmlanie. Dievča pred ňou nespokojne zamrnčalo.

   „Takže my máme byť prví, ktorí odskúšajú noví prísnejší systém? To je naozaj skvelé," dodala nespokojne. Elinyra sa na ňu usmiala, ale sama mala z toho obavy. Ešte len nedávno sa v podstate začala učiť a ktovie, čo ju tu teraz všetko čaká. Na okamih jej pohľad zamieril k mužovi stojacemu po ľavici riaditeľky. No hneď pohľad uprela do zeme. Nie. Musí sa zaobísť bez cudzej pomoci. Už znova neurobí takú chybu.