PREKLIATIE A DAR

~ 3 ~

   Slnko už dávno zapadlo za obzor. Na potemnenej oblohe ho vystriedali žiarivé hviezdy a neúplne vyplnený kruh mesiaca. Pri vysokom okne veľkej miestnosti plnej políc a s veľkým stolom, na ktorom bolo navrstvených množstvo papierov osvetlených jemným svetlom olejovej lampy, stála žena s rukami prekríženými na prsiach a mlčky sa dívala cez okno na utíchajúce ulice mesta. Bola odetá v bordových šatách s ornamentami vyšitými zlatou niťou a na hrudi sa jej vynímala zlatá brošňa so znakom Zahru ozdobená drobnými smaragdmi v oválnych ložiskách.

   Keď sa kedysi veľkolepá Dračia ríša rozdelila a na tomto území vznikla samostatná krajina pomenovaná Zahr, jeho zakladatelia si zvolili do svojho znaku grifa, veľkolepé zviera, ktoré bolo pre toto územie veľkou pýchou. Po stáročia sa tu vychovávali jedince tohto majestátneho druhu a využívali sa na mnohé účely, pričom jedným z nich a zároveň najpodstatnejším bolo ich využívanie v boji. Nie každý si trúfne osedlať grifa. No časom sa z grifích jazdcov stala pýcha Zahru. Konkurovať im nemohli ani mohutné a silné slony z Aderonu, ani Páni lesov z Tyrisu, ktorí jazdia na medveďoch.

   Po tom, čo pred tisícročím vymreli všetci draci, pýcha starodávneho sarenského národa, sú jedinými pánmi oblohy zahrské grify. V znaku Zahru sa vyníma hrdý grif s rozprestretými krídlami, ktoré namiesto peria tvoria listy. Tie mali poukázať na výnimočnú flóru zahrského územia, ktorá je plná zelene, a okrem toho sa tu nachádzajú najstaršie a najrozľahlejšie lesy v celej Allanthei.

   Strieborný svit mesiaca jej osvetľoval unavenú tvár, na ktorej sa objavovali prvé jemné vrásky, no aj napriek tomu stále vyzerala veľmi pekne. Po okrajoch oválnej tváre jej viseli pramene čokoládovo hnedých vlasov, ktoré jej spadli z nie príliš dôkladne urobeného drdola. Bolo to tým, že počas neskorého večera si zdriemla na stole a po prebudení si zdevastovaný účes len narýchlo opravila. Nad čelom ukrytým za zlatou čelenkou sa jej objavovali jemné striebristé vlákna.

   Obrátila sa a vrhla pohľad na nakopenú prácu na stole. Dnes už na to nemá náladu. Miestnosť slúžiaca ako jej pracovňa bola v noci temná a ponurá. Steny lemovali až po strop preplnené police s knihami, zvitkami a vežami úhľadne zoradených listín. Voľné priestory medzi regálmi boli doplnené tapisériami s výjavmi udalostí z histórie, značne skreslenými.

   Nad dverami miestnosti sa vynímalo desať portrétov, ktoré na ňu upierali desať párov očí. V mihotavom svetle lampy vyzerali desivo. Neznášala ich aj počas jasného dňa. Znervózňovali ju. Niekedy ju najviac znervózňovala posledná, desiata tvár, ktorá jej pripomínala, akú má zodpovednosť a ako sú jej predstavy vodcovstva na míle vzdialené realite.

   Znova sa odvrátila k oknu. Uprela zadumaný pohľad von, no z myšlienok ju vytrhlo klopanie na veľké zdobené mahagónové dvere naproti nemu.

   „Vstúpte!" prehovorila hlasom, v ktorom bolo počuť únavu. Dvere sa plynulým pohybom otvorili a dnu vstúpil vysoký muž s jemne zvlnenými tmavohnedými vlasmi siahajúcimi pod kľúčne kosti, odetého v zelenej košeli, hnedých nohaviciach a bledohnedej veste lemovanej zlatými okrajmi. Na hrudi sa mu skvela zlatá brošňa so znakom Zahru, no bez smaragdov. Takýto znak mali len ľudia, ktorí zastávali vysoké funkcie a pracovali priamo pod vodcom zeme, no smaragdy zdobili len zopár brošní a všetky až na jednu patrili členom Veľkej zahrskej rady. Posledná zlatá brošňa so smaragdmi patrila vodkyni Aderyl.

   „Prepáč, že ťa ruším, vodkyňa," prehovoril po úctivom úklone, ktorý žena stojaca chrbtom k nemu nevidela, no vedela, že si tieto formality jej dobrý priateľ nikdy neodpustí. Kráčajúc k stolu pri okne pokračoval. „Vidím, že už si skončila." Vrhol nespokojný pohľad na stôl s navŕšenou nedokončenou prácou.