PREKLIATIE A DAR

~ 61 ~

   Princ Ramhan nervózne postával uprostred cesty tiahnucej sa priesmykom neďaleko hraníc s Meriviou. Jeho snehobiely žrebec stál blízko. Cítiac so svojim jazdcom nepokojne prešľapoval na mieste a podchvíľou zatriasol hlavou. Zadrya stála v úzadí pre prípad, že by sa niečo pokazilo, aby mohla ujsť ako prvá. Nebola s tým spokojná ani v najmenšom. Chcela byť vpredu a všetko vidieť. Hoci bola tma ako vo vreci, aj tak chcela byť v popredí a striehnuť na svetielko nádeje.

   Urobila krok vpred, no mocná ťažká ruka jej dosadla na plece a zastavila ju. Vzhliadla, aby sa jej oči stretli s očami strážcu. V temnote sa zaleskla čepeľ jeho obrovskej sekery, bez ktorej ho snáď ešte nikdy nevidela. Predpokladala, že s ňou musel aj spávať. Ak vôbec spával, pretože Dhivash bol neustále na blízku. Vždy sa držal v úzadí, ale v prípade potreby bol vždy pripravený. Princ mu nadovšetko veril a odkedy zmizla jedna z jeho dcér, poveril ho dohľadom nad bezpečím tej druhej.

   Avšak posledné mesiace sa Dhivash stal doslova jej tieňom, aj keď pomerne ozrutným v porovnaní s jej drobnou postavou. Zadrya sa teraz cítila omnoho bezpečnejšie, i keď trochu obmedzovane. Verila, že jeho ozrutná postava, svaly pevné ako najtvrdšia skala, nemenej tvrdý pohľad, ktorým úspešne dokázal nahnať strach akémukoľvek protivníkovi, a v neposlednom rade jeho úchvatné bojové schopnosti dokážu ochrániť nie len ju, ale najmä jej dlho stratené dvojča.

   „Nevydržím tu len tak postávať," hlesla do tmy stále cítiac jeho ruku na ramene.

   „Buďte trpezlivá, princezná," prehovoril tichým hrubým hlasom a stiahol ruku späť k telu. „Nič sa nesmie uponáhľať. Nezabudnite, že ide o život vašej sestry." Na to ani na sekundu nezabúdala. Ale všetko to trvalo pridlho a ona neoplývala práve veľkou trpezlivosťou.

   Keď merivský kráľ poslal svojich ľudí do Aderonu, aby vyhrážkami prinútili princa Ramhana prisľúbiť kráľovi svoju dcéru výmenou za tú druhú, dlho stratenú, rozpútali hnev, aký u svojho otca Zadrya ešte nikdy nevidela. Hneď po ich odchode začal konať. Keď dostali pozvanie do mesta Lodum a do kráľovho hradu, aby potvrdili zásnuby, princ už mal rozohranú svoju vlastnú nebezpečnú hru.

   Ešte pred cestou do Merivie našiel spôsob, ako poslať správu do Tyrisu. Bol si vedomí toho, že má vo svojom paláci špehov a nebol si istý, komu môže veriť. No vedel si nájsť spôsob. Potreboval sa vyhnúť tomu, že pravý kráľ prehodnotí svoju dôveru voči nemu, keď sa dozvie, že svoju dcéru napriek už podpísanej dohode sľúbil Merivií.

   Počas pobytu tam si zasa dokázal nájsť cestu k vreckám niekoľkých ľudí ochotných zapredať svoju vernosť za poriadny obnos zlata a útočisko v Aderone. Zadrya nerada spomínala na dni v Merivií. Kráľ Dagomeron III. sa za hranicami svojho kráľovstva nemohol pýšiť dobrou povesťou a realita bola ešte omnoho horšia, hlavne keď si Zadrya predstavila, že by sa zaňho mala vydať. Povýšeneckejšieho chlapa jakživ nestretla a to nebolo to najhoršie. Nikoho zjavne neuznával ako seberovného, ale keď naňho bez vyzvania prehovorila žena, tváril sa, akoby ho smrteľne urazila, hoci sa spýtala len na celkom bežné veci. Zadrya vzdala svoje pokusy o rozhovor a predstieranú zdvorilosť, keď na ňu pozeral ako na podradný druh. Bola nadovšetko rada, keď odchádzali.

   Naheiru im vtedy ukázali len z diaľky, ale nebolo pochýb, že je to skutočne ona. Zadryí sa nahrnuli slzy do očí a princ zvieral zábradlie balkóna tak silno, až čakala, že ho vytrhne.

   Po troch mesiacoch jeho tajný a precízny plán vyvrcholil, keď prišla správa, že sa ľuďom, na ktorých sa v Merivií napojil, podarilo uniesť princeznú Naheiru. Nebolo času nazvyš. Podľa dohodnutého plánu ihneď poslali správu do odľahlého kúta Aderonu, do jedného z princových sídiel, aby sa pripravili na príchod oboch princezien.