PREKLIATIE A DAR

~ 20 ~

   Keď opúšťali Tianmar, vládlo slnečné počasie a dni sa oveľa viac podobali letu. Po tom, čo obišli skalnaté kopce tiahnuce sa na juh od mesta, dorazili do mesta zvaného Ayor. Nachádza sa na križovatke ciest a preto je významným centrom obchodu v tejto oblasti. Tá tvorí jeden samostatný kraj, ktorému sa posledné desaťročia hovorí Malý Zahr a rozprestiera sa od Trpasličích hôr smerom na západ k Zvlneným pahorkom. Z južnej strany tvoria hranicu Žabie močiare a na severe ho ohraničuje rieka Deqon, ktorá tvorí zároveň aj prirodzenú hranicu so Severnými krajmi.

   Keď vošli do mesta, jeho ruch na nich doliehal z každej strany. Nepočuli ani vlastné myšlienky. Ulice boli preplnené a pomedzi davy sa s ťažkosťou predierali. Norcan ich nechal osamote a šli si po svojom. Po zotmení sa mali stretnúť v hostinci Pod vysokým dubom.

   Eradan s Elinyrou sa teda túlali po meste, až narazili na veľkú dielňu so zbraňami a iným bojovým vybavením. Norcan zariadil, aby jeho hotovú zbraň doručili do Ayoru a keďže mali meškanie, Eradan si bol istý, že už musela doraziť. Naskytol sa im pohľad na obrovské množstvo rozličných zbraní rôznych materiálov, jednoduché aj pekne zdobené. Boli tu dýky, meče, kladivá i luky. Jeden z lukov Elinyre ihneď padol do oka. Precízne opracovaný ozdobený ornamentami sa vynímal medzi ostatnými menej nápadnými kusmi. Jeho cena však bola veľmi vysoká.

   „Raz ti taký kúpim," usmiala sa na Eradana. Zásielka tu na nich naozaj čakala a Eradan ju prevzal, kým Elinyra obdivovala meče rôznych veľkostí a tvarov, vystavené na obdiv zákazníkom. Keď vyšli, Eradan jej ukázal svoj meč. Bol krásny. No v balíčku bol ešte jeden. Elinyra nechápala.

   „Ten sme s Norcanom dali vyrobiť pre teba. Zálohu zaplatil on." Eradan jej ukázal krásny meč, trochu menší, ako ten jeho, no krásne vypracovaný. Záštita a hruška boli zlaté a boli v nich osadené drobné rubíny, rovnako, ako na jej dýke. Rukoväť bola z obsidiánu.

   „Eradan, to si nemal." Cítila sa previnilo. Musel na to minúť zvyšok peňazí, ktoré dostal za odmenu v Staore.

   „Nebudeš predsa bojovať s cvičným mečom." Zasmial sa. Chcela naďalej protestovať, no Eradan ju rázne zastavil. „Vrátiť sa to nedá, takže si ho ber a nefrfli okolo toho." Čo viac mohla robiť? Raz mu to ale vráti, pomyslela si.

   „Ďakujem," povedala a objala ho.

   Na ďalší deň opustili Ayor a pred zotmením prechádzali popri prastarých ruinách starobylého mesta Sharaunis, keď sa už všade navôkol rozliehala tma. Elinyra o ňom čítala, o jeho niekdajšom bohatstve a sláve a aj o tragickom páde. Bolo to jedno z veľkých miest v okolí, ktoré boli postavené v Prvom veku. V Druhom veku zachvátila okolitú oblasť neznáma choroba, na ktorú nikto nevedel nájsť liek. Ľudia umierali a choroba sa rýchlo šírila. Nakoniec boli mestá a dediny postihnuté chorobou vypálené do základov a ich niekdajšia veľkoleposť zmizla pod hrubou vrstvou popola. Sčernené múry predstavovali už len spomienku na časy, keď tu stálo krásou prekypujúce mesto plné života.

   Cesta bola prázdna, pocestní sa utiahli do hostincov alebo si rozložili tábor neďaleko cesty. Norcan navrhol, aby sa utáborili medzi ruinami. Zastali, zoskočili zo sediel a viedli kone k rozpadnutým múrom.

   Spoza tmavých rozpadnutých kamenných stien sa vynorila postava v tmavočervenom plášti. Všetci traja zastali. Postava sa k nim približovala tichým ľahkým našľapovaním na striedmo zarastenú zem.

   „Dračie dievča. Už ťa nejaký čas hľadám." Postava prehovorila nepríjemne nevľúdnym mužským hlasom. Všetci ihneď vytiahli svoje zbrane. No muž sa nenáhlil zaútočiť. Pomalým krokom kráčal smerom k nim. Pod topánkami mu šušťala slnkom vysušená tráva. „Nemusíte bojovať. Poď so mnou dobrovoľne a tvojim spoločníkom neublížim." Nadvihol hlavu a spod kapucne sa mu zajagali neprirodzene a hrozivo pôsobiace žlté oči. Tvár mal mŕtvolne bledú a jeho pohľad spôsoboval zimomriavky. Bolo na ňom niečo, čo človeka nútilo ustupovať.