PREKLIATIE A DAR

~ 62 ~

   Maeveren od Fynna získala informácie, ktoré potrebovala. Všetky ich predostrela Eldaemarovi, no necítila sa tak, akoby sa cítiť mala. Už stovky krát robila niečo podobné. Sledovala, zisťovala, mámila informácie a následne všetky zistenia odovzdávala svojmu zamestnávateľovi. Bola to pre ňu len práca, ktorú vykonávala bez zbytočných citov a už vôbec pri tom ani raz necítila výčitky. Bola k tomu vedená, bola na to vycvičená a podľa Eldaemara bola k tomu zrodená.

   No teraz bolo niečo inak. Fynn jej rozprával o Sarenií, keď boli sami. Dopustil sa zrady, aká sa v Merivií neodpúšťala. Dokonca zistila, že sa počas nie príliš častých pobytov v Zahre, aby to nebolo podozrivé, zoznamuje s mágiou. Za takéto previnenie by ho kráľ dal verejne mučiť a nakoniec popraviť, aby odradil každého, kto by sa odvážil skúsiť niečo podobné. Ale keďže išlo o syna jedného z najmocnejších mužov v zemi, ktorého kráľ potrebuje na svojej strane a nemôže riskovať, že by sa mu obrátil chrbtom, nariadil vyriešiť tento problém v tichosti.

   „Vieš, čo máš robiť," prehovoril Eldaemar, keď dohovorili o celom probléme, ktorý mladého šľachtica obklopoval. Maeveren sa nikdy predtým necítila tak nepokojne. Niečo v nej, nepatrný hlas, ktorý už dávno prestala počuť, jej odrazu znel až príliš hlasno a nahováral jej, že je to nesprávne. Viac ju ale desilo, že si jej nepokoj všimne muž, ktorý sedel za svojím mohutným čiernym stolom a nedočkavo klepkal prstami po kope objednávok, ktoré mal na stole. Cítila na sebe jeho pohľad. Nikdy nestretla vnímavejšieho človeka, ako je on a nepochybovala, že už niečo vytušil. Stála pri polici zaplnenej knihami a prstami prechádzala po ich chrbtoch snažiac sa pôsobiť nezaujato a pokojne, no v jej vnútri sa neprestajne dral na povrch hlas a nedal jej pokoj.

   „Nie je treba sledovať ho ešte dlhšie a zistiť, či v tom nie je zapletených viac ľudí z Merivie?" Desivé ticho, ktoré sa rozľahlo po tej otázke, jej spôsobilo zimomriavky. Vie to, pomyslela si a zaťala zuby, až ju rozbolela sánka. Utíchlo aj jeho nervózne klepanie prstov, dokonca sa musela započúvať, či vôbec dýcha, no cez hučanie vlastnej krvi v ušiach sa nemohla sústrediť. Bol jediný človek na svete, z ktorého mala strach a teraz jej ten strach prenikal až do špiku kostí. Dal o sebe vedieť, keď pomaly vstal a stolička pod ním mierne zavŕzgala.

   „Ty mi pokladáš otázku, Maeveren." Nepýtal sa, len sucho konštatoval a to bola predzvesť toho, že je v poriadnej kaši. Počula za sebou kroky a donútila sa otočiť, aby mu čelila. „Zabila si už toľkých na môj príkaz a nikdy si sa na nič nepýtala. Ani raz." V jeho pohľade boli obavy, no len na povrchu. Pod nimi striehlo podozrenie a hrozba.

   „To, čo urobil, je neodpustiteľné. Obávam sa, aby takých nebolo viac," zahovorila, ale vedela, že jej neskočí na tak úbohú lož. Spôsob, akým prižmúril oči, bol toho dôkazom. Prikročil ešte bližšie, až ju priklincoval k polici s knihami.

   „Tvojou úlohou nie je obávať sa, ale robiť presne to, čo ti poviem." Povedal to milým hlasom, no rozpoznala výstrahu, ktorá v ňom zaznela. „Urob, čo máš a už nikdy sa ma na nič nepýtaj," povedal dôrazne a Maeveren sa nemohla zbaviť mrazivého pocitu, ktorý v nej jeho hlas a pohľad vyvolávali. „Spolieham sa na teba. Nesklam ma," povedal s ešte jasnejším náznakom v očiach, že neakceptuje najmenšie pochybenie.

   „Ako povieš. Urobím všetko presne tak, ako si povedal." Nemohla mu povedať nič iné a videla, že jej slová ho trochu schladili, ale už zasiala pochybnosti a tie budú naďalej klíčiť, kým ich celkom nezadusí.

   „Lasička, ešte jedna vec," ohlásil ju pri odchode. Otočila sa v nepríjemnom očakávaní, čo jej chce povedať. „Nech vie, prečo. Nech sa ti pri tom díva do očí a ty do tých jeho." Zásah. Teraz nepochybovala, že presne vedel, čo sa v nej odohrávalo a neváhal jej úlohu ešte sťažiť, ako sa len dalo. Maeveren teraz musela zadusiť v sebe všetky city, ktoré dávno pochovala, no teraz sa drali na povrch.