PREKLIATIE A DAR

~ 59 ~

   Samozrejme je tu potom mágia Merenis, bájnych tvorov, ktorá je síce spútaná ľudskými nositeľmi, ale stále je to iná mágia." Vtedy sa všetci pozreli na Elinyru a ona si želala prepadnúť sa pod zem. Zmienka o tej veci v nej znova pripomenula niektorým okolo jej nežiadúcu prítomnosť v priestoroch akadémie mágie.

   Madanas na ňu pozrel a povzbudivo sa usmial, za čo mu bola nesmierne vďačná, no svojimi nasledujúcimi slovami v jej očiach stúpol ešte omnoho viac. „Tento druh mágie a hlavne jej spojenia s ľudským nositeľom mnohí ľudia odsudzujú a mne nezostáva iné, než odsúdiť podobné obmedzené názory. Je to viac ako unikátna mágia, jedinečná a neopakovateľná. Mimoriadne silná a nádherná, keď jej dáte šancu rozvinúť sa. Preto by sme mali byť vďační za to, že ju máme v našej opatere." Madanas jej venoval ďalší vľúdny úsmev a hoci s ním nesúhlasila minimálne v jednom bode, jej obdiv k nemu nesmierne vzrástol a cítila jeho podporu, hoci sa nikdy predtým nestretli a bližšie sa nespoznali.

   „No a podľa mnohých legiend existujú ďalšie rasy, ktoré majú zase svoju vlastnú mágiu," pokračoval, aby odklonil rozprávanie preč od toho, čo sa jej tak bytostne dotýkalo. „Iste ste už počuli legendy o bosorkách či o Lesných ľuďoch." Elinyra si v duchu spomenula na zažltnuté strany hrubých kníh z otcovej knižnice, na strašidelné príbehy o bosorkách s desivými žiariacimi modrými očami, potetovanými tvárami a strapatými čiernymi vlasmi. Niekto zo študentov sa prihlásil a pripomenul ďalší z príbehov.

   „Lesný ľudia vraj žijú v lesoch na južnej strane Ugoronských hôr. Do tých lesov sa ľudia boja vstúpiť, vraj sa tam dejú čudné veci a les akoby skutočne žil. Tí, ktorí sa odtiaľ vrátia, hovoria čudné veci a mnohí tam videli tvory podobné ľuďom, no dvakrát vyšších od človeka, s kôrovitou kožou a zvláštnymi veľkými očami."

   „Alebo sa návštevníci týchto lesov nadýchali jedovatých spór rôznych nezvyčajných húb, ktoré tam rastú a majú halucinogénne účinky," prehodil Madanas sarkasticky a mierne sa zasmial. „Pred rokmi som viedol výskum v tej oblasti a na žiadnu nezvyčajnú formu života sme nenarazili, ak nepočítame líšky a niektoré iné druhy zvierat, ktoré sa tam vyvíjajú do väčších rozmerov, než bežne. Je však pravda, že tu rastú v hojnom počte spomínané jedovaté druhy húb a aj rastlín. Les je temný a prastarý a je rozhodne jediný svojho druhu na kontinente, ale mýtické bytosti tam buď nežijú, alebo pri mojej návšteve sa mi oblúkom vyhýbali." Toto vysvetlenie sa študentom zdalo prijateľnejšie a aj zábavnejšie, než mystické príbehy o spoločenstve inej rasy obývajúcej najrozľahlejšie lesy na území, ktoré leží medzi hranicami Zahru, Tyrisu a Ugoronu, tajomného a nezdolateľného pohoria na severe.

   Madanasove rozprávanie si užívala a hodina histórie sa jej vždy zdala akosi krátka. Ale na dnešnú hodinu sa veľmi netešila. Predošlé týždne preberali celú históriu Veku bohov a vznik prvej civilizácie v povodí rieky Sarenia, po ktorej dostala meno neskoršia ríša. No a dnes sa mali vrhnúť na podrobnosti o Merenis, ôsmich bájnych tvoroch v područí dvanástich bohov, ktorých na kontinente zanechali aj po svojom odchode, aby dohliadli na ľudí a na to, že vždy budú mať úctu k ich stvoriteľke a ostatným bohom,

   K tomu samozrejme patrilo to, že lord Madanas určite obsiahlo a detailne povie všetko známe o Zynysisovi, ktorého spútali práve v nej. A to si iste vyslúži množstvo nenávistných poznámok na jej adresu, znechutené pohľady a gestá, ktoré sa používajú pri tých, ktorými z hĺbky duše opovrhujeme. A ona bude terčom tohto všetkého. Nemohla sa tentoraz ani spoľahnúť na Madanasovu podporu, pretože ani on nevidí každý nevraživý pohľad vrhnutý jej smerom.

   Utorkové ráno bývalo vždy o niečo lepšie, ako pondelkové. No Elinyra si želala, aby ju náhle premohla horúčka alebo čosi podobné. Vôbec nemala náladu sa objaviť v učebni histórie. Mala dosť hlúpych rečí, ktorými ju častovali jej odporcovia počas dňa na chodbách, v tréningových arénach, pri cvičeniach vonku a pri akejkoľvek zmienke na všetkých predmetoch o jej druhu mágie a prekliatia, ako o tom už aj sama rozmýšľala. Hoci nie jeden človek jej už naznačil, že má v sebe vzácny dar, ona ho vnímala len ako prekliatie, ktoré jej neprináša nič dobré iba jej neustále strpčuje život.