PREKLIATIE A DAR

~ 47 ~

   Šok nastal, keď použil mágiu na útok. Nezasiahla ich. Rýchlo prekonal prekvapenie a odrážal útoky mečom. No bolo ich priveľa a boli priveľmi dobre zohraní. Zrazili ho na zem, jeden z nich mu pristúpil ruku a bolesť ho donútila pustiť meč, ktorý následne niekto odkopol do trávy pri ceste. Metal sa v prachu, ale držali ho pevne. Všimol si, že majú na sebe čudný odev pozostávajúci z kože a neznámeho kovu. Jeden z mužov si k nemu kľakol a kolenom mu zatlačil na hruď. Jeho temné oči sa zaleskli a hrubým hlasom tlmeným šatkou k nemu prehovoril.

   „Jazvec ťa pozdravuje. Teraz nie si taký frajer. Vy, čo ovládate mágiu, si myslíte, že ste neporaziteľní." Jeho smiech sa nepríjemne ozýval nocou. Poklopal si po kuse zlatistého kovu na hrudi. „Toto je Tharneiské brnenie, je rezistentné voči mágií. Čo teraz, chlapče? Čo urobíš bez nej?" Muž sa znova zachechtal, keď mu z ničoho nič lebku prevŕtal šíp. Adranovu tvár pokryl absolútne prekvapený výraz spolu so spŕškou krvi. Muži okolo neho sa ihneď začali rozhliadať do tmy. Odniekiaľ sa zrazu vynorila dvojica mužov. Vlastne takmer mužov. Ich mladosť bila do očí, mohli byť v Adranovom veku, možno dokonca ešte mladší.

   Jeden z nich bol ohromne vysoký, nakrátko ostrihaný a naháňal strach už len pri pohľade do jeho hrozivej zamračenej tváre. Druhý bol jeho presným opakom. Bol veľmi nízky, dlhé plavé vlasy mal zviazané takmer až na vrchu hlavy a na jeho tvári sídlil úškrn. V ruke zvieral luk s nasadeným šípom.

   „Tak čo, tupci, trúfnete si aj na viacerých alebo zvládate len jedného?" zahlásil nízky chlapec a zaškeril sa ešte viac. Muži ale predsa pozbierali odvahu a rozbehli sa proti dvojici. Plavovlasý chlapec vystrelil ešte dva šípy, ktoré dokonale zasiahli svoj cieľ. Potom, keď sa už muži priblížili k nemu, luk vystriedal krátky meč a švihal ním veľmi hladko a obratne.

   Ten veľký chlap, omnoho vyšší než najvyšší z jeho protivníkov, sa oháňal ozrutným kusom ocele, ktorý bol takmer vo výške jeho spoločníka. Popri tom neraz použil aj päsť svojej druhej ruky, ktorá mala prinajmenšom tvrdosť skaly, ako sa Adranovi pri pohľade na zasiahnutých mužov zdalo.

   Keď ho pridržiavala len dvojica ohromene prizerajúcich sa mužov, dostal sa im spod kontroly a zneškodnil ich. Keď sa rozhliadol, okolo neho boli len zvíjajúci sa muži na zemi a pred ním stála dvojica neznámych so spokojným výrazom v tvárach.

   „Tharneiské brnenie, to zaskočí mnohých," prehodil nízky chlapec a odkladal si zbrane na chrbát. Potom vykročil k Adranovi.

   „Vďaka, ale nebolo potrebné sa do toho miešať." Adran len veľmi ťažko prijímal skutočnosť, že ho museli zachraňovať neznámi ľudia. Chlapec sa uškrnul.

   „Mal si skončiť pri „vďaka". Treba vedieť prijať pomoc, keď ju človek potrebuje." Adran musel uznať, že by si ťažko poradil. A vonkoncom nemal chuť sa teraz s niekým dohadovať.

   „Tak vďaka za pomoc." Chlapec sa ešte viac priblížil. Bol viac ako o hlavu nižší od Adrana. Natiahol k nemu ruku.

   „Willrin Rahal," povedal. „Toto je Dyreon, ale z neho nedostaneš ani pol slova." Adran mu stisol ruku a predstavil sa.

   „Thylanir? No tak to ma teší o to viac," povedal nadšene Willrin.

   „Ste z mesta?" spýtal sa, pretože ich nikdy doteraz nevidel. Bol si istý, že obra ako je Dyreon by neprehliadol.

   „Nie, prišli sme sa prihlásiť na akadémiu a než začne školský rok, tak sa poflakujeme po okolí."

   „Tiež idem tento rok na akadémiu," prezradil Adran hľadajúc svoj meč s poraste trávy. Nehľadal dlho.