PREKLIATIE A DAR

~ 45 ~

   „Už sa nehneváš?" spýtala sa opatrne.

   „Och, nie. Je mi to ľúto. Mysleli sme si, že si nám to tajila a potom sa potajme stretla s veľkňažkou. Musel to byť pre teba šok. To, čo sa stalo."

   „To teda bol. Ale najhoršie bolo, že som sa o tom s vami nemohla porozprávať." Eliana k nej priskočila a zovrela ju v objatí.

   „Mrzí ma to. Teraz na to nie si sama a budem ťa podporovať, veľkňažka," odtiahla sa a zachichotala.

   „Znie to divne," zasmiala sa aj Ania. Eliana sa začala smiať ešte hlasnejšie.

   „To áno, vôbec sa to k tebe nehodí."

   „Tak vďaka," prehodila Ania naoko dotknuto.

   „Neboj sa, niečo s tým spravíme. Musíš sa tváriť viac vážne, ako veľkňažka. Nejako takto," Eliana dokonale napodobnila večne namrzenú tvár súčasnej veľkňažky, ktorá sa nikdy neusmievala. Ania sa neubránila divokému smiechu. Chýbalo jej to.

   „A čo Melina?"

   „Porozprávam sa s ňou. Tiež to pochopí a bude sa musieť zmieriť s tým, že bude len radovou kňažkou." Ania dúfala, že Melina to naozaj pochopí, ale neverila, že sa s tým vyrovná tak ľahko. Určite ešte nejaký čas potrvá, kým to celkom prijme, ak vôbec. Pomohla Eliane roztriediť nové knihy do políc a vo dvojici so smiechom opúšťali knihovňu.

   Ešte v to popoludnie sa Eliana porozprávala s Melinou a všetko jej vysvetlila tak, ako to počula od Anie. O Zyhoninej slze Melina vedela, oboznamovali sa s ňou všetky kňažky, hoci vidieť ju ani dotknúť sa jej nemohli. V podstate ju polovica dievčat považovala za starú legendu a druhá polovica zmienky o nej zatlačila kamsi do úzadia svojej mysle, až na ne celkom zabudla.

   Melina na priateľku s úžasom hľadela a chcela vedieť podrobnosti o vízií, akú mala Ania. Netvárila sa ale najprívetivejšie ohľadom toho, že namiesto nej bude kňažky viesť práve Ania. Nakoniec ale uznala, že im neklamala a nebola to jej vina, že si ju Zyhona vybrala.

   Anií sa ohromne uľavilo, keď mala opäť svoje kamarátky. Nasledujúce týždne boli pre ňu o to ľahšie, pretože sa postupne oboznamovala so všetkým, čo bude jej úlohou po zvyšok života. Sledovať vízie pomocou Zyhoninej slzy bol len zlomok toho všetkého. Musela predovšetkým viesť kňažky, dozerať na dodržiavanie pravidiel, na riadny chod chrámu a na vedenie archívu snov. Konečne prišlo aj na to, že mala mať prístup do archívu.

   Bol neskorý večer horúceho vrcholiaceho leta, keď bola Ania tak, ako mnoho večerov za posledný mesiac vo veži veľkňažky. Stále si nezvykla na svoj nový odev, ktorý vystriedal jednoduché šaty noviciek. Mala na sebe dlhé šedé šaty zapnuté až po golier drobnými bielymi gombíkmi. Sukňa bola o trochu širšia, než majú novicky. No najviac sa jej páčila jemná látka, z ktorých boli ušité. Hoci boli jednoduché a dôkladne jej zahaľovali celú postavu, cítila sa v nich ako iný človek. Vlasy už nesmela nosiť rozpustené, ale dôkladne zvinuté do drdola na temene. Keď sa spýtala na dôvod týchto pravidiel, veľkňažka na ňu najskôr zazrela a potom jej povedala: „Kňažky musia byť zbavené svetských túžob, povrchnosti a márnomyseľnosti a musia byť skromné, pokorné a celkom oddané bohyni." Ania sa chcela spýtať, ako jej rozpustené vlasy zabránia byť oddanou bohyni, ale nechala to tak. Hoci mala rada svoje pekné dlhé medené vlasy rozpustené, bude si musieť zvyknúť na zmenu.

   V tento večer sa snažila klásť minimum otázok, pretože veľkňažka otázky nemala rada a bolo to viac ako očividné. Počúvala o všetkom, čo mala vedieť o archíve snov. Na čo slúži, prečo ho jej dávna predchodkyňa založila a zlomok toho, čo obsahuje. Anií vo svetle nedávnych zistení z jej snov o tom, akí dokážu byť ľudia krutí a mocichtiví, napadlo, že informácie v archíve by mohli byť veľkým lákadlom pre niekoho, kto potrebuje informácie takéhoto druhu. Hoci jej veľkňažka povedala, že nik okrem kňažiek o archíve nevie, Ania sa obávala, že raz predsa len niekto môže zatúžiť po tajomstvách, aké sú tam uchované.