PREKLIATIE A DAR

~ 40 ~

   „Ako nám to môžeš zaručiť?" vyštekol na neho odporca.

   „Pretože som Spútavač, ako viete a ja som v tomto dievčati spútal dračieho démona. Dozriem na ňu a budem sa jej osobne venovať, aby ste sa nemuseli obávať." Elinyra celkom skamenela. Nevedela, či sa jej to predsa len nesníva. Nebola si istá, či dobre počula. No riaditeľkine slová len potvrdili to, čo si pomaly uvedomovala.

   „Je veľké šťastie, že práve tento rok na Zafírií začne pôsobiť Thimeron Teyn, ktorého všetci poznáte ako veľmi uznávaného mága. Vkladám do teba všetku dôveru, Thimeron, a verím, že sa postaráš, aby toto dievča nebolo pre nikoho hrozbou."

   Zvuk toho mena si pamätala veľmi dobre. Muž, ktorého jej matka nenávidela najviac na celom svete, preklínala ho až do posledného dňa. Muž, ktorý ju pripravil o šťastné detstvo a pokojný život. Muž, ktorý za ňou poslal zradcu a zločinca, stál teraz pred ňou. Dívala sa na neho, kým ju on bránil pred tými, ktorí ju odsúdili v momente, ako vošla do tejto miestnosti. On sa na ňu nepozrel až do tejto chvíle. Keď riaditeľka uzavrela záležitosť s tým, že vkladá plnú dôveru za dohľad nad ňou do muža, ktorý mal na svedomí všetko zlé, čo sa jej doteraz stalo a vyhlásila, že po úspešnej praktickej skúške bude Elinyra prijatá, pomaly k nej obrátil tvár. Nevnímala ľútosť a obavy v jeho očiach, keď sa na ňu zadíval. V jej pohľade bola len nenávisť. No musela sa spamätať, pretože ešte nebolo po všetkom.

   Praktická časť trvala len niekoľko minút a Elinyra to pripisovala tomu, že všetci chceli, aby čím skôr odišla a nechceli riskovať stret s démonskou mágiou. Dala si pozor, aby nevyvolala modrý plameň a tiež neprovokovala ani ohňom. Skúška sa ale skončila veľmi rýchlo, až bola trochu sklamaná. Keď bolo po všetkom a obdržala potvrdenie o prijatí a inštrukcie k nástupu, neotáľala a rýchlo odišla preč.

   Eradan si hneď všimol jej rozrušenie, no bol na rade a musel vojsť do dverí. Elinyra sa nervózne prechádzala popri stene, keď sa náhle otvorili dvere a z nich vyšiel Thimeron. Nestihla ani predýchať stretnutie s ním a už opäť stáli zoči-voči. Chcela odísť, ale zachytila ju jeho ruka, ktorou ju chytil za predlaktie.

   „Počkaj, prosím," povedal prosebným hlasom. Vytrhla sa mu a pozrela sa mu priamo do očí. „Pozhovárajme sa, Elinyra, prosím ťa o to."

   „Nechcem vás počúvať," odsekla. „Nechcem počuť nič, čo mi chcete povedať!"

   „Prosím ťa," naliehal, no Elinyri sa zmocňovala zlosť a obrovská túžba byť od toho človeka čo najďalej.

   „Nie, nechajte ma na pokoji!" Vykročila na odchod, ale znova ju zachytil, tentoraz pevnejšie.

   „Porozprávajme sa. Vypočuj ma, prosím, a sľubujem, že ak to budeš aj potom chcieť, nechám ťa navždy na pokoji." Elinyra zaváhala. Nevyzeral, že by to len tak ľahko vzdal. Nechcela od neho počuť ani slovo, ale ak je to jediná možnosť, ako dosiahnuť, aby jej dal pokoj, prijme to. Prestala vzdorovať a súhlasila. Muž ju pustil a ukázal jej, aby šla. Zaviedol ju do jedných z bočných dvier, ktorými sa dostali na nádvorie plné kamenných lavičiek a sôch. Nikto tam nebol. Vykročili chodníkom a dostali sa k jazierku ohraničenému balustrádou. Tam zastali a muž sa oprel dívajúc sa na leknami posiatu hladinu.

   „Ani neviem, ako mám začať." Elinyra si hlavne želala, aby už skončil. „Chápem, že ma nenávidíš. Spôsobil som ti niečo strašné. Len málokto si vie predstaviť, čo si prežívala."

   „A vy mi chcete povedať, že ma chápete?" roztrpčene vyštekla a posadila sa na lavičku chrbtom k jazierku.

   „Nie, to nechcem povedať. Nebudem sa obhajovať, že to, čo som ti urobil, boli nezvratné rozkazy, ktoré som musel splniť. Z časti to tak bolo, ale keby som veľmi chcel, dalo sa nájsť iné riešenie. Bola ale vojna, ľudia umierali na bojiskách a ja som bol veliteľom oddielu Strážcov. V tej chvíli som uprednostnil svoju povinnosť voči krajine pred zaoberaním sa démonom a jeho nositeľom. Nečakám, že to pochopíš. Ale veril som, že je dôležitejšie venovať sa prebiehajúcej vojne a nie tebe či démonovi. Urobil som, čo som mal a čo najrýchlejšie som sa vrátil k boju."