PREKLIATIE A DAR

~ 32 ~

   Premýšľala, čo s ňou asi chcú urobiť. No nebolo toho veľa, čo by od nej mohli chcieť. Iste im ide o jej démona. Ničím iným nie je výnimočná. Nevedela len, či ju budú chcieť naverbovať alebo z nej tú moc vyňať. V tom druhom prípade by zomrela, pretože energia démona je pevne spletená s energiou jeho nositeľa. Ak z nej niekto vyberie jeho energiu, jej vlastnú energiu vyberie tiež. A ak jej žiadna nezostane, bude to znamenať nezvratný koniec.

   Ak by im šlo o tú prvú možnosť, skončí to rovnako, pretože sa nemienila podriadiť takýmto vražedným monštrám. Do myšlienok jej vtrhol mužov hlas.

   „Aké je vlastne tvoje meno?" opýtal sa a nenarúšal ten priateľsky pôsobiaci dojem, ktorý jeho spôsob vyjadrovania vyvolával. Elinyra sa pre zmenu rozhodla hrať jeho hru. Možno sa tak dozvie, kam ju vedú a čo s ňou chcú urobiť.

   „Elinyra. Ty si Udreth? Tak nejako?" Muž sa uškrnul.

   „Urdreth."

   „Prepáč. Tak teda, Urdreth," vyčarila mierne kŕčovitý úsmev, „kam ma to teda vediete?" Pozrela na muža s nádejou, že sa konečne snáď niečo dozvie.

   „My len plníme rozkazy. Neviem, kam ťa budeme musieť nakoniec odviesť a nepoznám dôvod, prečo ťa náš otec chce. Sme len jeho nástroje." Elinyra odvrátila od neho pohľad.

   Kráčali bez prestávky hustým lesom niekoľko hodín. Elinyra tieto lesy nepoznala. Aj keby sa jej podarilo ujsť, netušila kde je ani ako sa vrátiť do Dračieho mesta. Jediné, čo vedela zistiť podľa hustoty a dĺžky konárov stromov a podľa machu obrasteného na ich kmeňoch, bolo, že kráčajú smerom na juh. No to jej aj tak veľmi nepomôže, keďže tento kraj nepoznala a tieto miesta navštívila prvýkrát.

   Začínala sa jej motať hlava, keďže naposledy jedla ani nevedela kedy a po celý čas mala len trochu vody. Nevedela, ako dlho sú na ceste, odkedy ju omráčili.

   Kolená sa jej podlamovali a kráčalo sa jej oveľa náročnejšie. S obrovskou úľavou nasledovala tých dvoch vchádzajúc do podzemia rozpadnutých starobylých ruín, nachádzajúcich sa za lesom. Nebo pohltili husté mračná, z ktorých sa onedlho začal liať studený dážď. V diaľke na juhu nebo pretínali blesky.

   Otvorili mohutné staré dvere a stratili sa v temnote podzemnej chodby. Žena vzala pochodeň z držiaka na stene a zapálila ju. Znova vykročili.

   Prechádzali širokou chodbou, ktorá klesala po klzkých kamenných schodoch obrastených hubami a rastlinami, ktorým očividne tieto podmienky vyhovovali. Zo stropu sem z povrchu prerastali silné korene stromov.

   Na mieste, kde sa schody končili, zabočili do priestoru naľavo. Uprostred malej temnej miestnosti bolo ohnisko, čo značilo, že tu nedávno niekto táboril. Teraz však bolo staré podzemie prázdne.

   Len čo sa zložili a založili oheň, žena zase odišla von. Urdreth usadil Elinyru a sadol si vedľa. Uvedomila si, že vyzerá inak ako predtým. Všimla si niečo už skôr, ale teraz, keď pokojne sedela pri ohni a mala možnosť ho chvíľu pozorovať, bola si celkom istá, že s ním nie je niečo v poriadku. Vyzeral akoby unavene a zoslabnuto, viac, než by mohla spôsobiť cesta. Sadol si k ohňu naproti nej a bez slova hľadel do tancujúcich plameňov. Svetlo ohňa sa mu odrážalo v žltých očiach a vďaka tomu vyzerali ešte neprirodzenejšie.

   Zacítil jej uprený pohľad a zodvihol k nej zrak. Elinyra ten svoj od prekvapenia odvrátila, no potom sa očami znova vrátila k nemu. Skúmavo na ňu hľadel, akoby sa jej snažil prečítať myšlienky.

   „Čo si myslíš, keď sa na mňa dívaš?" prehovoril odrazu, akoby to už nevydržal a potreboval vedieť, čo si myslí. Jeho hlas znel ale inak ako predtým. Slabšie a trhane.